Zajtra hráme! (časť 1)

Písmo: A- | A+

Keď sa obzriem späť za športovou minulosťou našej generácie, vidím tam malých chlapcov naháňať loptu po rozbitej a blatistej ceste, ktorá bola ešte pred nedávnom rozkopaná kvôli výstavbe kanalizácie.

 Oblečení v starých roztrhaných tričkách bez loga výrobcu, červených trenkách a podkolienkach trčiacich zo zablatených kopačiek, či tenisiek. Blato sa dostalo všade, nielen na odev, ale aj neprekryté časti tela, tvár nevynímajúc. Tu sme trávili svoj voľný čas, teda medzi kamarátmi z ulice. Pouličný futbal vtedy prekvital. Veľa áut v dobe 80-tych rokov 20 storočia nejazdilo a ani našou ulicou ich veľa neprešlo. Na celej, pomerne dlhej ulici pod horou Plieška pomenovanej po prezidentovi Klementovi Gotwaldovi , boli snáď iba dve rodiny, ktoré si auto ŠKODA 100 dovolili kúpiť a občas prefrčali cez „ihrisko“. A tak sme mohli nerušene naháňať zošívaný čierno-biely televízny ,pílus´ spolu so susedmi celé popoludnia. Zatiaľ čo sme sa oddávali športovým radovánkam, naše mamy mali plné ruky prania zablatených, či spotených „dresov“ a neraz museli štopkať nielen deravé ponožky, ale aj roztrhané dresy. Pasovali sme rodičov neraz aj do úlohy lekárov a kazateľov. Vytrpeli si s nami nielen naše bolesti, či chuť víťazstiev, ale vypočuli sme si aj niekoľko výčitiek a dohováraní z ich úst. Tento náš nefalšovaný chlapčenský futbal trval každý deň do jesene, kedy na rozbitú cestu položili nový asfaltový koberec.

 Vynovený koberec našej ulice nám otvoril nový obzor športového vyžitia a presedlali sme na hokej. Pozbíjané drevené bránky, namiesto sietí natiahnuté staré vrecia, najlacnejšie hokejky značky ,ARTIST´, či ,SUĽOV´ a gumená loptička neznámej značky. Hrať sme začali skôr než prišiel ,Svätý Martin na bielom koni´, alebo ľadová Katarína. Bolo že to radosti veselosti! Bez prilby, bez chráničov, či hokejových rukavíc si každý sám musel svoje boľačky odtrpieť a hojiť sám. Opätovné obavy a výčitky ustráchaných rodičov boli denne na mieste. Pouličné zápolenia mali jednu veľkú výhodu v tom, že keď bol niekto smädný odbehol domov aby sa napi, prípadne teplý čaj priniesli rodičia priamo na ihrisko pre obidve mužstvá. V zápasoch, v ktorých sme sa rozdelili na mužstvá rozhodením hokejok, sme hrali ako o život, avšak ,FAIR PLAY´ a málokedy sa vylučovalo. Hoci hádky boli na dennom poriadku. V oslabení hralo mužstvo iba vtedy, keď si niekto odskočil domov na malú, či veľkú potrebu. Už vtedy sa niektorí pasovali do role video rozhodcu a videli v bránke aj loptičku, ktorá skončila na tyčke alebo vedľa nej. Pravidelná a bohatá nádielka snehu nás nezaskočila, zobrali sme do rúk odhŕňače, lopaty a sneh sme za chvíľu odpratali z asfaltovej cesty. Unavení, ale spokojní s prežitým športovým dňom sme uložili hokejky do garáže, zaliezli do tepla a schovali nohy pod teplú duchnu. Hriali sme sa v blízkosti ,PETRÍKA´ - malej piecky, ktorá znásobovala teplo domova. Príchodom jari hokej opäť vystriedal futbal, hoci sme zamenili ulicu pred domom za školské ihrisko za našimi domami. Bola na ňom tráva síce vydratá, ale nevadilo nám to, veď stačilo iba preskočiť potôčik tečúci za našimi záhradami...

 A tak sme ,Futbalovali´ a ,Hokejovali´ každý deň, celé týždne niekoľko dlhých rokov, pokiaľ si každý z nás nenašiel vlastnú cestu k milovanému športu.

... -časť 2- už onedlho...

Skryť Zatvoriť reklamu