Dlho som rozmýšľal či mám tieto jednotlivé príbehy zverejniť , no nikdy som sa neodhodlal. Od môjho odchodu z ústavného zariadenia, uplynulo už strašne veľa rokov ale všetko to , čo som tam zažil, mám vryté hlboko v mojom srdci. ,, Nebolo to jednoduché ale nejakým zázrakom som to prežil“. Ja som to síce všetko prežil , ale niekoľko mojich ,,spolu-chovancov“, už asi len z neba pozerajú a píšu všetky príbehy so mnou a ja som poctený , že sme všetci spolu. Aj keď len v srdciach.
Jedného dňa som mi skončila smena v nemocnici , ktorú som mal skutočne veľmi náročnú. Na oddelení u nás ležal istý chlap z ktorého som mal pocit, že žil na opustenom ostrove asi dva roky. Mal som pocit , ako keby ho vychovávali opice, tigre a iné zvieratá. Pri hygiene sa v kuse usmieval , občas vydával zvuky , ale sa hojdal na posteli s tým , že kričal ako čaká na zubára. Bolo evidentné, že nie je v poriadku a každý jeden z nášho personálu ho aj tak samozrejme bral. Prišiel k nám na pohotovosť so správou v ktorej stálo, že alkohol denne. (bradatý, zanedbaný, špinavý, nevládny. Čo iné sme si mohli myslieť ? len jediné , a to že je alkoholik). Po určitom čase u nás hospitalizovaný asi tak dva týždne , boli výsledky pečeňových testov v norme a my sme nevedeli prísť na to, či je alkoholik s takými výsledkami alkoholikom. Cirhóza pečene tam neprebiehala a pečeň v norme. Tak sme pátrali a nakoniec zistili , že žil s manželkou ktorá mala veľmi ťažkú chorobu pri ktorej je potrebná asistencia a veľmi intenzívna opatera. Choroba ktorou jeho manželka trpela sa volá Alzheimerova choroba. Určite vám nemusím vysvetľovať ako sa taký pacient s diagnózou chová a aké náročne je niekedy zvládnuť úspešne čo i len jeden deň.
Áno ja som s tou osobou ešte do kontaktu neprišiel a tak mi neprináleží súdiť to alebo mať na to nejaký názor. Jediné čo viem je to, že pri tejto starostlivosti o chorého , musí mať príbuzný strašne silné nervy a trpezlivosť , aby to všetko zvládol. No potom sú tu ešte ľudia , ktorí tú silu a trpezlivosť stratia. No ako sa hovorí , choroba nechodí po horách , ale po ľuďoch a teda si nevyberá. A skoro stále sa stáva, že si nevyberá ani tých slabších. V tomto prípade nešetril osud ani tohto pacienta, ktorý sa rozhodol zvládať z posledných síl túto starostlivosť o príbuzného posledným dychom v opojení alkoholu.
Tak dlho sa osmeľoval v opojení , že sa časom už nevedel postarať ani o seba a nie ešte o svoju ženu. A teda ako som už spomenul vyššie , skončil u nás na oddelení. Viete čo je na tomto osude človeka najhoršie? Že nemal iného východiska, zúfalstvo a strach o blízkeho, totálna bezmocnosť a riešenie problémov prostredníctvom alkoholu. Pri pohľade na neho v nemocnici na oddelení to bol alkoholik, ktorí mu udrel na mozog. No skutočnosť bola taká, že sa zosypal a nedokázal svoj problém vyriešiť inak. Pacient nakoniec skončil na psychiatrií , neskôr bol umiestnený do zariadenia aj s jeho manželkou , kde sa o nich starajú do dnes.
Dlho som sa zamýšľal nad týmto prípadom. ,,Akí sme zraniteľní“. Že sme skutočne len schránka, že sme len obyčajní ľudia , ktorých zraní každé škaredé slovo, nadávka, alebo len ohováranie. Že sa cítime príšerne , keď nám niekto ublíži a v mnohých prípadoch reagujeme veľmi impulzívne. Ako si pri pohľade na človeka vždy utvárame názor aj napriek tomu, že ho nepoznáme a nevieme čo ten človek zažil , čím si prechádza a podobne.
Chcem aby ste vedeli , že nikdy nikoho neodsudzujte skôr ako ho spoznáte. Môže sa stať , že sa budete mýliť .
Rozhodol som sa napísať pár príbehov z mojich čias , keď som ako dieťa pobehoval po chodbách ústavného zariadenia, kde nám upratovačky upratovali izby každý deň okrem víkendov, keď kuchárky varili pre 150 detí každý deň, v čase keď sme mali len jednu veľkú klubovňu a v strede jeden starý kaziaci sa televízor, a spoločné sprchy pre všetky decká.
Priblížim vám príbehy mojich spolu-chovancov, ktorí žili ešte v čase, kedy ešte neboli ústavné zariadenia rodinné, naopak chladné a veľmi náročné.
