Igor bol veľmi citlivý chalan. Stále sa smial , stále vyhľadával spoločnosť a nikdy nechcel byť sám. Zapájal sa vždy do každej hry , a bol všeobecne veselým chlapcom, plný života, nádejí a budúcnosti. Jediný problém prečo bol s nami v ústavnom zariadení bol ten , že sa súd rozhodol ho umiestniť na základe jeho trestne stíhaných rodičov. Nemal by sa kto o neho postarať , keďže sa jeho mame zažiadalo niečo ukradnúť a otcovi niekomu ublížiť s následkom smrti.
Nevyberáme si rodičov a je viac ako jasné, že ten kto trpí v tomto prípade je vždy len dieťa.
S kamarátom Igorom sme robili samé neplechy a v kuse boli každú sekundu, či minútu a celé dni spolu. Brali sme chalanom lopty, občas mi ukradol hračku , ktorú mi vždy ukázal v čase nočného kľudu na posteli s nádejou, že sa s ním vždy budem hrať aj neskoro večer. Smiali sme sa, občas sme sa pohádali, alebo aj pobili. No vedeli sme , že máme jeden druhého, a že tento vzťah nikdy nemôže skončiť , pretože sme boli jedno telo, jeden život. Vždy keď sa smial, vždy som vedel prečo sa smeje, a ani mi nemusel vysvetľovať prečo. Skratka videl som do neho a on videl do mňa.
Jedného dňa sa Igor pohádal so starším žiakom a začal strašne silno plakať .Jeho plač som počul pozdĺž celej chodby ústavného zariadenia. Vedel som že je to jeho plač , pretože som vedel o ňom úplne všetko. No v čase keď sme ako skupina šli na vychádzku, tak som s nim bohužiaľ byť nemohol , (keďže on bol z nižšej skupiny a každá skupina mala svoj poobedný rozvrh).
Neviem ako sa mi to dostalo neskôr do uší , ale Igor po neustálom plači neprestával reagovať na požiadavky vychovávateľky a tak si ho vychovávateľka zatiahla zo skupiny do areálu ústavného zariadenia a tam mu nadávala, že ak neprestane plakať , tak mu struhne jednu facku. Samozrejme že neprestal, hodil sa o zem a začal metať nohami. Pár krát sa ho snažila vychovávateľka postaviť a on sa zase hodil s plačom na zem. No keď ho postavila zo zeme posledný krát , došli jej nervy a struhla mu takú facku, že sa hlavou buchol o hojdačku a ostal na zemi nehybne ležať . Viac sa z tej zeme nepostavil.
Prišli sme z vychádzky a ja som sa intenzívne začal zaujímať , kde môj kamarát je. Tak tajne som dúfal, že je niekde zavretý na izbe, alebo kľačí niekde na chodbe. No už som ho nenašiel . Začal som sa pýtať kde je Igor , všetci ticho. Nikto mi nevedel v tej chvíli povedať kde je. Bol to príšerný pocit. Šiel som na izbu a sedel som s plačom na posteli so sklonenou hlavou. Práve som stratil kamaráta a neviem ho nájsť . Žiadna iná teória ma nenapadla v tej chvíli. V tom prišla moja vychovávateľka na izbu a povedala: ,,už nepríde.. bola tu za ním mama a tá si ho zobrala domov“. ,,Nestihol sa rozlúčiť“
Cítil som neskonalú zradu. Môj najlepší kamarát, ktorý ma ani nepočkal. Po tom čo sme spolu zažili. Viac som Igora nevidel .
