Okrem zdravých detí , sa časom v domovoch vytvorili výchovné skupiny, ktoré boli od nás separé a teda boli to výchovné skupiny mentálne postihnutých deti. Ja som proti tomu nikdy nič nemal a v mojom veku som ich bral klasicky ako seberovných . No jedného dňa som tam spozoroval chlapca, ktorý bol na pohľad úplne normálny. Volal sa Mário. Ja som mu hovoril Majko , pretože bolo pre mňa dosť náročné ho označovať oficiálnym menom. Po nejakom čase som ho začal dosť často vzdávať pri rôznych triednych hrách a celkom som si toho chlapca aj obľúbil. Bol pre mňa veľmi veľkou motiváciou a časom asi vzťahovou osobou. Mário k nám do ústavu prišiel, pretože ho samotný rodičia zatvárali do pivnice , alebo balili v obývačke do koberca a kopali ako odpad. Otec si dokonale vychutnával , ako ho necháva na balkóne mrznúť. V čase obeda mu vhadzoval zbytky jedla pod stôl a náramne sa na tom bavil. Jeho mamu tehotnú občas dobil na zemi a pekný deň bol každý deň za nim. Nebudem súdiť , nemám právo .. no myslím si, že taký človek nemá právo dýchať vzduch , ktorý dýchame spoločne s nim.
Mário bol veľmi veselý chlapec, ktorý nemal ani poňatia , že mu bolo ubližované. On totižto ani nevedel kde je. Keď sa objavil niekde a bol šťastný , bol som aj ja , pretože neplakal aspoň na sekundu . Rád sa smial , a vždy telesne prejavoval každú jednu radosť v podobe tikov , ktoré mal.
Spoznal som ho ako uplakané a bezbranné dieťa, ktoré nechali v ústave ďalšie inštitúcie a nevedeli čo s ním. Objavil sa jedného dňa na obede počas týždňa. A plakal .. plakal zúfalo a spolu s nim plakala nová výchovná skupina mentálne postihnutých deti. Pre nás , čo sme sedeli o pár stolov ďalej to bola nová udalosť v našich ústavných životoch , pretože sme toto ešte nikdy, okrem bolesti v domove nezažili. Mário neprestával plakať , a bol stále hlasnejší. Potom ako som poznal naše nekvalifikované vychošky, som čakal, že jedna z nich vybuchne a začne na jeho hlasný rev reagovať. Nemýlil som sa , a nakoniec ho utíšila s krikom jedna z našich vychovávateliek.
Mário bol pre mňa brat a syn v jednom. Každý deň ak mi bolo umožnené, som do jeho triedy chodil, a kontroloval ho, či netrpí , či je šťastný a či sa nenudí a hrá sa z hračkami. Nechcel som si pripustiť , že je chorý , pretože on v mojich očiach chorý nikdy nebol. V mojich očiach bol len ťažko poznačený chlapec, ktorý si zažil svoje v biologickej rodine. Mal som potrebu mu pomáhať a robiť všetko pre to, aby sa usmieval .toto bolo pre mňa prioritou. Možno si poviete , bol to cudzí chlapec , veď aký blízky vzťah by mohol mať chlapec z ústavu voči mentálne postihnutému chlapcovi. Odpoveď je jednoduchá.. miloval som ho ako svojho a bol to pre mňa jeden z najbližších ľudí v tom období..
Majko a jeho choroba
Majko sa dosť emočne opúšťal keď bol šťastný a mnohým ľudom v jeho okolí to vadilo. Vychošky to nevedeli spracovať , a dosť často mu občas vyfackovali tvár. Pár krát som to videl, a mal som pocit, že sa mi z tej bolesti a obavy k nemu niečo stane. Bol to milovaný chlapec, a nechcel som, aby sa mu ubližovalo , no niekedy som nedokázal byť pri ňom a pomáhať mu cítiť sa šťastne. Jedného dňa som šiel po škole do výchovnej skupiny s cieľom pozrieť sa na neho a vychoška mi povedala, že je v nemocnici , pretože sa mu priťažilo. Nechápal som to, pretože sa na zdravotné problémy nikdy nesťažoval . Veľmi som sa bál a nevedel som čo s ním bude, ako to prežíva, a podobne. Umieral som spolu s ním, pretože bol v tej nemocničnej izbe sám, a nechcel som si predstaviť, čo prežíva. Nuž neostávalo mi nič iné ako opustiť brány ústavu a dať sa na útek. Za útek z domova sa trestalo nápravnovýchovným zariadením. Vedel som o tom, ale stálo mi to za to ho ísť pozrieť pre svoj vlastný pokoj. Riskoval som zároveň , že ak odídem do iného zariadenia, tak ho už nikdy možno neuvidím, a bude mi sakra chýbať . No ja som to riskol a odhodlal som sa.
Nemocnica
Vošiel som do nemocnice a hneď pri vchode som sa informoval kde Majko leží a či je v poriadku. Bolo jasné , že mi povedali len oddelenie ale zdravotný stav nevedeli na informáciách. Ponáhľal som sa na príslušné oddelenie a nejakým spôsobom sa dostal až k jeho lôžku. V momente som cítil strach, obavu, stratu , a miešali sa vo mne mnohé pocity. Videl som ho s hadicou v krku , viac početné zranenia v oblasti rebier , hlavy , a končatín .. Zmocnil sa ma strach a nevedel som rozprávať. V tom pribehla ku mne sestra s spýtala sa v akom vzťahu som k pacientovi. Povedal som , že je to brat a ona mi normálne uverila. Pýtala sa čo sa stalo, no ja som jej nevedel odpovedať.
Bol som s ním celý deň .. k večeru prišla riaditeľka domova a zobrala ma do domova. V aute som nevedel zastaviť slzy. Neistota, že už budem z domova v nejakom reedukačnom centre a nebudem vidieť Maja, bola pre mňa rana pocitov, ktorá ma prinútila revať stále viac a viac.
Majo kde si ? Stále ta čakám..
Strach , že sa mu niečo stalo, bola pre mňa tak bolestivá rana za druhou , že som sa bál o seba. Veril som, že sa preberie a bude so mnou a budeme sa zase usmievať .. Najbližšie dni som trávil s nádejou, že príde z nemocnice a že bude konečne so mnou.. No viac neprišiel .. Zomrel na devastačné zranenia po bitke , pri ktorej som nebol. Nebol som pri tom, ako niekto bije mentálne postihnuté dieťa , len pre to že kričí od radosti , a konečne cíti že žije.
Najhoršie na tomto všetkom je to, že ma to bolí doteraz a neviem túto udalosť doteraz spravovať. Ja som sa s ním nechcel rozlúčiť. Chcel som byť jeho slnkom a radosťou v tak ťažkom a náročnom živote.
