Býval som v domove a bol som svedkom mnohých škaredých udalostí , na ktoré som sa musel pozerať či som chcel, alebo nie. Priznám sa , asi som silný človek.
Keby som nebol, tak by ste túto kapitolu nikdy nečítali a najskôr by som býval niekde v ústave pre duševne chorých, alebo by som už možno nebol na svete.
V domove v ktorom som bol , nebol ani v čase nočného kľudu všetko v poriadku. Žil som v podstate medzi opustenými deckami, ktoré mali množstvo zlozvykov. Cmúľanie palcov, kývanie sa v sede, kývanie sa na posteli naznačovali u jednotlivého domováka strach , beznádej, samotu , nervozitu vďaka ktorej nevedel zaspať. Nebudem klamať , ale medzi nimi som bol aj ja. A úprimne bez toho aby som sa kýval v ležiacej polohe neviem zaspať , pretože mám stále v sebe niečo , čo nedokážem zo seba vypustiť už roky a tak veľmi sa snažím s tým bojovať , no nejde to. Je to vo mne a nedokážem s tým pracovať.
Zlozvyk sa trestá !
V čase keď som zažíval každé to utrpenie v mojom okolí , ako sú fyzické tresty, psychické vydierania a znevažovanie detí v domovoch , bolo pre mňa vykúpenie ľahnúť si po celom dni do postele bez toho, aby som stále počúval len výčitky , znevažovanie , posmievanie a robenie si srandu z toho , ako kto vyzerá a podobne zo strany vychovávateliek. Ísť spať , bolo také moje súkromie a bezpečie , pri ktorom som si myslel, že mi nikto toto súkromie nezoberie a môžem sa s nekľudom aspoň kývať a zažehnávať všetky vnútorné pocity , aby som konečne aspoň zaspal. Iné súkromie som totižto nemal. No aj o toto súkromie som neskôr prišiel a nie len ja , ale aj množstvo deciek , ktoré malo tieto problémy.
Zamestnal sa u nás v domove istý pán s dlhými vlasmi .. ktorý sa dal na pozíciu nočného vychovávateľa. Mali sme z neho radosť , bol iný a zmenu sme už potrebovali . Tak strašne sme dúfali , že bude spasiteľom všetkých detí a že sa pri jeho službe aspoň večer budeme cítiť príjemne.
Na poschodí sa zhaslo a vychovávateľ s dlhými vlasmi vyhlásil spánok. Mal som pocit , že som v bezpečí a konečne pracuje v našom domove niekto , kto je dobrý a má nás rád. S pocitom bezpečia sme teda šli spať bez toho , aby sme mali pocit že nás niekto v noci zbije , alebo nás budú vychovávateľky ktoré robili dve v nočnej budú budiť a zabávať sa pri tom akí sme ešte nedospatý a podobne. Toto bola ich zábava. Budiť dieťa v hlbokom spánku a pýtať sa ho na rôzne otázky , aby mali srandu a aby si vyplnili čas v nočnej službe.
Pán vychovávateľ s dlhými vlasmi chodil s jednej izby do druhej , a každému poprial dobrú noc a my sme v kľude ležali na posteliach a zaspávali. V noci som sa zobudil na plač jedného chlapca , ktorý bol o dve izby ďalej. Som si istý , že šlo o Matúša , ktorý nezaspí bez toho, aby sa kýval. Nedával som tomu nejakú váhu, a tak som teda spal ďalej. No každou službou ktorú mal vychovávateľ v nočnej smene som sa vždy zobudil na nejaký plač. Nechápal som , ako je možné že v noci deti plačú , keď jediné útočisko a súkromie je normálne zaspať. Tak som sa teda rozhodol, že budem po tom pátrať , budem dlhšie hore, a budem sa snažiť pochopiť , čo sa odohráva v noci na poschodí detského domova s pánom vychovávateľom s dlhými vlasmi.
Dostal som facky
Skončil deň a ja som sa poberal spať ako každý jeden domovák v našom ústave. Mali sme to príkazom , počas týždňa sme nemohli už osprchovaní okolo siedmej večer pozerať televíziu , pretože to bol školský deň a našou úlohou bolo po večeri spraviť si hygienu a dať sa do pyžama. Okolo siedmej sme už boli v podstate po izbách všetci po hygiene a teda museli sme tráviť čas na izbách. V tom čase sedeli vychovávateľky na chodbách ktoré stále s krikom upozorňovali chodbu na hluk a čakali nočnú výmenu.
Do nočnej služby nastúpil aj vychovávateľ s dlhými vlasmi. To som ešte stihol zachytiť.
,,zhasnúť svetlá izbách , akonáhle budem počuť že sa rozprávate alebo kývate , tak prídem a budete kľačať do rána!
Zrútil sa mi svet a pravdepodobne som nebol jediný. Nevedel som si v tom okamihu predstaviť , ako zaspím. Tak strašne som sa bál , že ak sa začnem kývať , tak budem kľačať na chodbe do rána, alebo ma zbije , vyfacká.. Alebo zbije niekoho z mojich kamarátov.
Mal som strach... nebál som sa o seba, bál som sa o iných , aby nespravil to, čo kričal na celé poschodie domova. Mal som tých bitiek počas dňa dosť, som svedkom každého jedného škaredého rozhodnutia vychovávateliek v domove , a nechcel som to zažívať aj večer.. Od únavy a strachu s pomocou kývania na posteli som zaspal.
V tom ma zobudila ruka na krku pána vychovávateľa , ktorá ma dusila a v tej chvíli som vedel, že je koniec a už asi nikdy nevstanem.. Jeho vlasy sa mi dostávali do očí , a nevidel som nič. Začal na mňa hučať , aby som sa prestal kývať , pretože mi dá facku a bude ma bolieť. Nedokázal som mu odporovať a on mi ich dal niekoľko. Tak strašne by som sa chcel v tom čase brániť a nevedel som.
Veď ja som sa len uspával, aby som konečne vedel zaspať. Ja som nikomu neubližoval. A viem aj to, že každé to decko z domova s tým zlozvykom nechcelo nikomu ubližovať , len konečne nachvíľu zaspať ..
Počul som počas noci krik , plač , a beznádej .. nevedel som si vysvetliť prečo plačú moji spolubývajúci v domove. Neskôr som to zistil na sebe. Pán vychovávateľ dlhovlasý behal po každej izbe a fackal každé jedno dieťa na posteli , ktoré sa kývalo.
Zrejem si tak krátil čas na nočnej , alebo sa v tom vyžíval , no ústavné deti sa nebude nikto nikdy sťažovať.
