Pre predstavu
Na každom poschodí dvanásť buniek. V jednej bunke dve izby , a tam osem postelí. V chodbe jeden záchod a sprchy pre osem detí v jednej z buniek. Na jednom poschodí jeden televízor a klubovňa pre chlapcov. Na dolnom poschodí dievčatá a rozloženie poschodia rovnaké. Izby boli rozložené podľa skupín. Skupiny sa delili na ročníky a to od najmenšej skupiny, po najstarší ročník. Okrem najmenších sme mali ešte aj skupiny mentálne postihnutých najmenších detí , ktoré boli samostatné , no delili sa na predné izby v chodbe. Predné prvé bunky, patrili dve bunky mentálne postihnutím najmenším deťom , a tie stredné už pre stredne staré deti. Koniec chodby patril už len deviatakom základnej školy. Na každom poschodí boli tieto deti rozdelené rovnomerne.
Náš režim bol náročný každé jedno ráno, pretože sa stalo že sme sa nevedeli vyspať poriadne a to z dôvodu, že sme stále počuli krik , nárek a aj plač z prvých buniek, akurát z buniek tých postihnutých detí. Pokiaľ sa nás to netýkalo nejako, vôbec sme to neriešili , pretože podľa nočnej vychovávateľky sme museli byť na svojich izbách ticho, bez toho aby sme sa rozprávali na izbách alebo z postele vstali . Bolo to v skratke neprípustné. Nočné vychovávateľky vždy chodili potajomky na kontroly , a keď začuli že sa čo i len ,,po šušky“ rozprávame z postele, tak zažala svetlo a nakričala na nás riadne s vyhrážkou , že ak ešte raz bude počuť že sa rozprávame, tak si pôjdeme kľaknúť na chodbu, a budeme kľačať až do rána. To bola úplne bežná vyhrážka , ktorú sme sa naučili pamätať si ako pravidlo. Keby nás vychovávateľka zobudila aj o pol noci, toto pravidlo sme museli sypať z rukáva. Najhoršie na tom všetkom bolo, že nás každý den budili s krikom, a otvoreným oknom dokorán. Či bola vonku zima, alebo nie. Bolo im to úprimne jedno. Dosť často sa stávalo, že sme dostali vedrom studenej vody rovno na tvár a celú posteľ sme mali mokrú. Na druhý deň sme si do tej postele museli ľahnúť a nikoho nezaujímalo , či je posteľ suchá a prezlečená, alebo nie. Dokonca sa stávalo, že sme sa ocitli na chodbe pretože nás z izieb vyťahovali aj s matracmi, ktoré sme si samozrejme museli ťažké z chodby brať späť na izbu. Budenie si každý deň personál náramne užíval..
Krik, zúfalstvo a plač
Bolo to už zvykom, že sme z chodby vždy počuli nejaké hlasy a plač , jedného večera, sa už tento hluk nedal počúvať. Bol strašne intenzívny. Začul som ho z predných izieb mentálne postihnutých detí , ktorý bol intenzívny a nevedel som na základe toho kriku a plaču zaspať. Tak som sa odhodlal s riskom, že si prejdem telesným trestom s vedomím , že si ho odkrútim a teda sa mi bude asi aj lepšie spať , keď sa unavím na tej chladnej chodbe. (tento telesný trest sme celkom sa priznám zneužívali, lebo bol najmenej bolestivý. Horší bol, keď nás vešiakmi a remeňmi vychovávateľky mlátili a potom dali kľačať na chladnú chodbu. Bolo to buď, alebo. Buď nás dajú len kľačať , alebo nás aj zbijú. To sme tak nejak šli na risk).
Šiel som po chodbe a každým jedným krokom bol ten krik hlasnejší a hlasnejší až som sa dostal medzi dvere a úprimne ma zaujímalo , čo sa tam deje. Stál som medzi dverami a všimol som si, ako jeden starší žiak o tri ročníky vyššie ako ja , drží mentálne postihnutého nahého chlapca na posteli pevne ako vo zveráku , a vychovávateľka nad posteľou drží s úsmevom na tvári remeň pevne v rukách a niekoľkými švihmi zasahuje tvár, hruď a chodidlá. Okamžite som sa vystrašený otočil a utekal bezhlavo v šoku na svoju posteľ , kde som sa ešte asi hodinu triasol. Ten strach a pocit ktorý ma ovládol , bol nekonečný a o to silnejší , že som si v tej chvíli nebol istý, či som nebol náhodou odhalený. Možno ma tam hore niekto ochraňoval, alebo som mal z pekla šťastie. Ležal som na posteli vytrasený a vnímal som, ako krik toho dieťaťa ustupuje a potom som od strachu len jednoducho zaspal. Ja skutočne neviem , čo sa odohrávalo keď sme aj po iné dni spali ako drevá. Ja som už len krik a plač občas počul, no neodvážil som sa vstať a znova sa na tento horor pozrieť. Bola to pre mňa nočná mora, ktorá ma so strachom každý večer prenasledovala ešte veľmi dlho.
Predstava , že sa končí deň a niekto sa ešte aj v noci zabáva na utrpení slabšieho a bezbranného, mi doslova doteraz trhá srdce.
