Vitajte v raji!

Je pondelok, 10. 12. 2007. Veci mám zbalené. Oblečenie, čisté spodné prádlo, ponožky, hygienické potreby, vreckovky, toaletný papier, sprej. V mojej výbave nič nechýba, zdá sa, že je všetko pripravené. Stojím pred bránou, celý napätý. Čo ma v najbližších dňoch čaká? Úspech? Nezdar? Šance sú 1:1, žolíka päťdesiat na päťdesiat, však nemám. Viem,
žemusím ísť, ale v ten deň na mňa gravitácia pôsobila neobvykle intenzívne. Posledný pohľad na tvár mojej matky bol desivý. Bola bledá, ako stena! Žeby mejkap? Oči zatemnené od strachu! Alebo to spôsobili tie okuliare? Čelo zvraštené do bezmocného zvieracieho strachu! No, možno to boli len vrásky, popravde má už cez päťdesiat. Priveľa otázok! Mimovoľne sa na mojej tvári vyčaril jemný úsmev, bozk na rozlúčku, odchod.
Celú cestu som strávil premýšľaním, nad svojim doterajším životom. Ublížil som niekomu? Spáchal som hriech? Spravil som niečo, za čo by ma Boh odmenil bezchybne miereným bleskom do hlavy? Alebo je moje svedomie čisté, ako, no ako záchodová misa pred použitím? Priveľa nejasností!
Som na mieste. Stojím pred vstupom do budovy, ktorá je priveľká na to, aby to bola moja škola, "Viva la Horvathka!!!" a primalá na to, aby to bola ejfelovka, "Viva la liberté!" Pre túto chvíľu som dýchal dlhých päť rokov! Teraz však necítim nič iné, než tlkot svojho srdca, ktoré postupne naberá rýchlosť mach 3. Potláčam ten pocit, nie som predsa zbabelec. Navyše dlhé hodiny, strávené pozerením dokumentu, "Ako si udržať spodky v suchu aj v hodine besnenia", ma naučili nebáť sa. Napriek môjmu kvalitnému tréningu s najväčšími televíznymi majstrami 
by som bol najradšej kdekoľvek, len nie tu. Niet, však cesty späť, na to som si priveľa vecí pobalil! Čo som mal robiť?
Vchádzam dnu. Som ohúrený, vstupná hala je monumentálna, nasleduje masívny koridor, v ňom strom života, vyzeral trošku povädlo, čo len vygradovalo moje depresívne zmýšľanie.
V tom sa všetko zmenilo, zalial ma mohutný pocit blaženosti. Ľudia,
veď tu vám dajú vlastnú izby! No zas nepatrí len vám, delíťe sa o ňu s ďaľšími dvoma vyvolenými. Jedlo dostanete tri krát denne a to úplne zadarmo. Navyše vôbec nemusíte pracovať! Okrem toho vás kedykoľvek môžu navštíviť príbuzní a kamaráti, teda len v presne stanovených návštevných hodinách. Skutočný raj na zemi! Vy stále netušíte kde sa to nachádzam?
10. 12. 2007 som bol hospitalizovaný v nemocnici Svätých Cyrila a Metoda, známej ako antolská. O štyri dni na to ma operovali. Neuveriteľné, ale nebolo to na mozog. 
Pohrali sa s mojou rukou. Ach koľko krásnych dní som tam strávil! Tak, čo chcete aj vy navštíviť bájny raj ešte za života? Nič nemôže byť jednoduchšie. 
Chcete moju radu? Zlomte si prst, ak vám stačí krátky pobyt. 
Nohu, ak ste gurmán a chcete si to skutočne užiť!