Na miestach, kde sa kedysi bojovalo o životy, dnes zaznievajú slová, ktoré urážajú obete. Ľudia, ktorí počas pandémie riskovali všetko – lekári, sestry, vedci – sú dnes ponižovaní tými, čo si z cudzieho utrpenia urobili politické divadlo. A tí, ktorí šírili klamstvá, dnes sedia na čele stola.
Keď premiér trvá na zotrvaní človeka, ktorého výroky vedecká obec označila za nepravdivé, a pritom sa oháňa „ochranou národných záujmov“, no ignoruje bezpečnostné hrozby, je to výsmech všetkému, čo by malo byť posvätné: pravde, odbornosti, pamäti.
Toto nie je o politike. Toto je o charaktere krajiny. O tom, či si ešte vážime tých, ktorí slúžia verejnosti, alebo už len tých, čo vedia kričať najhlasnejšie.
Keď sa premiér bez hanby objaví na vojenskej prehliadke v Pekingu, kde sa oslavuje sila režimu, a doma sa hrá na obrancu suverenity, je to tragikomédia s jediným hercom v úlohe komparzistu.
A kým sa politici bijú do pŕs o „pravdu“ a „službu národu“, keď ochorejú, utekajú k lekárovi. Ten ich musí prijať – bez predsudkov, bez výnimky. A potom sa ten istý lekár či vedec stane terčom útokov, výsmechu a verejného ponižovania. Kto to má znášať? Kde je hranica medzi službou a sebazaprením?
Slovensko si nemôže dovoliť mlčať. Nemôže dovoliť, aby odborníci boli bičovaní a pamäť obetí zneužívaná. Nemôže dovoliť, aby sa lož stala normou.
Je čas, aby sa odbornosť, vzdelanie a ľudskosť opäť stali normou. Nie výnimkou. Nie terčom posmechu. Ale základom, na ktorom budeme stavať budúcnosť. Lebo bez nich Slovensko nebude krajinou pravdy. A bez pravdy nebude mať ani smer.
