VAROVANIE – PREČÍTAJTE SI PRED ČÍTANÍM TEXTU
Tento text je kritikou a odsúdením nacistických a fašistických ideológií. Pojmy ako „Untermensch" a „Übermensch" sú použité výlučne v rámci historickej a ideologickej reflexie.
Autor kategoricky odmieta, odsudzuje a nesúhlasí s akoukoľvek formou rasovej, etnickej alebo národnej nadradenosti. Celý text slúži ako kritika týchto myšlienok a zároveň poukazuje na paradox ich dnešného preberania v nových kontextoch.
🛑 Akékoľvek citovanie, interpretovanie alebo používanie tohto textu na podporu, propagáciu či obhajobu nacistických, fašistických alebo supremacistických ideológií je:
V priamom rozpore s autorským zámerom
Zavádzajúce a neprípustné
Zneužitím textu a porušením jeho zmyslu
Tento text je varovaním pred ideologickými paradoxmi súčasnosti a je pokusom o ich racionálne odhalenie a pochopenie – nie nástrojom propagandy.
Keď niekto, koho by nacistická ideológia označila za „Untermenscha“ – podradného človeka (pozn.: termín používaný v nacistickej rasovej ideológii na dehumanizáciu tzv. menejcenných národov, najmä Slovanov, Židov a Rómov) – dnes hlása myšlienky nadradenosti, poriadku, práva silnejšieho a prirodzenej hierarchie, stávame sa svedkami tragikomickej identity. Nie, nie je to vtip. Je to syndróm pokrivenej sebaúcty.
Anatómia paradoxu
Historická irónia je najzrejmejšia: slovanské národy boli v nacistickej ideológii klasifikované ako „Untermenschen“ – podradné národy určené na zotročenie alebo vyhladzovanie. Keď dnes niekto s vervou hlása morálnu nadradenosť svojho národa, duchovnú čistotu slovanstva a kultúrnu prevahu nad „dekadentným Západom", stávame sa svedkami pozoruhodnej ideologickej transformácie. Nie je to oživovanie starých nacistických kategórií, ale znepokojujúce vytváranie nových hierarchií s opačným znamienkom.
Psychologický rozmer odkrýva ešte temnejšiu realitu. Je to príklad toho, čo psychológovia nazývajú „internalizovaná opresívnosť“ – keď si utláčaná skupina osvojí hodnoty a jazyk svojich utlačovateľov. Človek si tak paradoxne buduje identitu cez ideológiu, ktorá ho v skutočnosti odmieta. Vzniká tak kognitívny diskomfort: aby niekto takéto názory hlásal, musí buď ignorovať históriu, alebo si vytvoriť mentálne ospravedlnenie typu „teraz je to iné“ či „my sme výnimka“.
Geopolitická absurdita dopĺňa obraz: moderné verzie týchto ideológií (či už putinizmus alebo iné autoritárske hnutia) stále vnímajú Slovanov ako nástroje, nie ako partnerov. Ruský svet potrebuje Slovákov, Čechov, Poliakov ako vazalov, nie ako rovnocenných aktérov. Je to v podstate sebapopieranie zabalené do nacionalistickej rétoriky – človek obhajuje systém, ktorý ho v konečnom dôsledku nevidí ako plnohodnotného aktéra, ale ako užitočného idiota. Namiesto toho, aby si Slovania vypracovali vlastnú, originálnu víziu svojho miesta vo svete, preberajú cudziu hierarchickú logiku – len ju otočia naruby. Táto sa prejavuje v hlásaní morálnej nadradenosti, že Slovania, vďaka svojej „duchovnosti“, „čistote“ či „tradičným hodnotám“, stoja vyššie než „dekadentný Západ“, ktorý vraj upadol do morálneho bahna.
Psychológia kolaboranta
Tento jav nie je nový. Už v minulosti sa objavovali jednotlivci či skupiny, ktoré si osvojili jazyk svojich utlačovateľov. Kolaborant nepotrebuje presvedčenie, stačí mu prísľub postavenia. A ak príde bonus vo forme uniformy, insígnií a pocitu nadradenosti nad ľuďmi, ochotne vymení sebaúctu za slovo „poriadok“.
Historický analfabetizmus
Mnohí z tých, čo dnes reční o veľkosti národa, o poriadku a silnej ruke, zjavne netušia, že ten istý diskurz ich predkov viedol do gulagov, pracovných táborov, alebo pod sprchu s Cyklonom B. Übermensch – ten pravý, či už nemecký alebo ruský – nikdy nepotreboval Slovana ako partnera. Potreboval ho ako nástroj.
Recyklácia imperiálnych mýtov
Putinistická ideológia dokonale využíva túto slovanskú potrebu morálnej rehabilitácie. Ruský svet sa prezentuje nie ako rasovo nadradený, ale ako duchovne čistý – ako posledná bašta tradičných hodnôt v svete ovládnutom liberálnou dekadenciou. Táto ideológia, hybrid pravoslávneho mesianizmu, stalinistickej disciplíny a imperiálnej nostalgie, vytvára karikatúru duchovného Übermenscha. Slovania ju preberajú, pretože im ponúka to, čo im história odoprela – pocit nadradenosti, tentoraz nie biologickej, ale morálnej. Putinovský ruský svet je karikatúra Übermenscha v pravoslávnom vydaní. A výsledok? Slovan, ktorý sa oháňa ideou nadčloveka, len preto, že ju tentoraz nehlása Nemec, ale „bratský“ Voloďa.
Domáci tlmočníci
Na slovenskom politickom poli sa objavujú postavy, ktoré túto paradoxnú logiku perfektne ilustrujú. Hovoria o kresťanských hodnotách, ale:
Rozdiel je zásadný:
Západné kresťanstvo (vrátane slovenského) prešlo reformáciou, osvietenstvom, druhým vatikánskym koncilom
Ruské pravoslávie je úzko prepojené so štátom, s "ruským svetom" ako teologickým konceptom
Paradox je v tom, že:
Hlásajú "kresťanské hodnoty" v slovenskom kontexte
Ale obdivujú systém, kde pravoslávie slúži ako nástroj imperiálnej ideológie
Ruské pravoslávia má úplne iný vzťah k štátu ako západné kresťanstvo
Súčasne obdivujú systém, kde je rozvodovosť rekordná a alkoholizmus štátnou politikou. Rečnia o slovenskom národe, pričom podporujú impérium, ktoré Slovanov historicky považovalo za koloniálny materiál.
Ich program je katalógom protirečení: hlásajú „tradičné národné a kresťanské hodnoty“ ako základ výchovy mládeže, pričom súčasne presadzujú kontrolu médií a cenzúru kultúry. Tento kultúrny komplex sa často prezentuje ako morálna nadstavba – akoby Slovania, vďaka „srdcu“, „duši národa“ a „viere predkov“, boli akýmsi posledným bastionom skutočných hodnôt. Západ je vykresľovaný ako zvrhlý, dekadentný a duchovne prázdny. Ale táto predstava nie je ničím iným než propagandistickým zrkadlom. Vystupujú proti „degenerácii spoločnosti“, zatiaľ čo propagujú ideológiu, ktorá by túto spoločnosť rozmontovala. Robia to sediac v Bruseli, poberajúc plat z inštitúcií, ktoré sami verejne spochybňujú – a niekedy aj s „výslužkou“ z inej krajiny, ktorá si ich lojálnu rétoriku rada poistila. Tvárou pred kamerou sú proti Západu, no na účet im chodia eurá z oboch strán. V peňaženke globalizácia, v ústach imperiálna pieseň.
Psychológia sebaklamu
Čo je tragikomické: táto „slovenská hrdosť“ sa vyjadruje cez obdiv k cudzej sile. Vzniká tak groteskná figúra „slovanského Übermenscha“ – niekoho, kto si privlastňuje rétoriku nadradenosti, ale v skutočnosti zostáva vo vazalskom postavení. Je to pokus o mentálnu gymnastiku: „Som súčasťou nadradených, hoci ma pôvodní Übermenschi považovali za menejcenného.“
Táto sebailúzia umožňuje zachovať si pocit dôstojnosti pri súčasnom vzdávaní sa suverenity. Miestni protagonisti tejto ideológie sa správajú ako regionálni manažéri nadnárodnej korporácie autoritárstva – predávajú domáci produkt, ale patent vlastní niekto iný. Sú hlásateľmi veľkosti, ktorej nikdy nebudú autormi, len tlmočníkmi.
Malý človek, veľké slová
Za celou tou show o poriadku a „tradičných hodnotách“ často stojí len obyčajný strach. Strach z chaosu, z neistoty, zo zodpovednosti. Übermensch je vtedy výhovorka. „Ja len poslúcham“ sa mení na „ja len chránim hodnoty“. A my ostatní to sledujeme so stiahnutými ramenami.
Záver
Jedinec z prostredia, ktoré bolo v histórii považované za podradné, a ktorý dnes hlása morálnu nadradenosť nad „skazeným Západom“, sa stáva karikatúrou seba samého. Je buď obeťou, komparzistom, alebo klonom. No nikdy nie autorom. Táto póza „vyššej duchovnosti“ je často len prezlečená túžba po sile – nie presvedčenie, ale sebaklam. Hlásanie nadradenosti z úst toho, koho systém kedysi ponižoval, je teatrálnym aktom tragického sebaodmietnutia. A najhoršie na tom je, že to často nie je dôsledok nevedomosti, ale voľby. Pretože ilúzia výnimočnosti chutí lepšie ako trpká pravda o vlastnej zraniteľnosti. Aj keby to malo stáť vlastnú identitu.
Nabudúce, keď niekto s prehnaným pátosom káže o morálnom úpadku Západu a duchovnej veľkosti slovanstva, spomeňte si: možno je to len pokus malého človeka o veľkú úlohu v príbehu, ktorý nenapísal a v ktorom nie je hlavnou postavou. A zatiaľ čo káže o západnej dekadencii, žije z inštitúcií tejto „dekadentnej" civilizácie. Pecunia non olet – peniaze nesmrdia, ani keď prichádzajú z morálne „skazených" zdrojov. Čo to však hovorí o hodnote ich vlastného kázania?
