· Prečo sa ľudia radšej prispôsobia, než povedia pravdu?
Lebo je to menej prácne. Pravdu musíš obhájiť. Sráčstvo sa obháji samo – tvojím mlčaním.
· Prečo sa bojíme vybočiť z radu?
Lebo v rade sa môžeme aspoň vyhovárať: „Ja som len nasledoval.“ To je ten luxus – umývať si ruky, keď horí dom.
· Nie je lepšie držať hubu a nemať problémy?
Je. Ale potom nečakaj, že sa niečo zmení. Ticho je najlepší hnoj pre burinu moci. Zalievaš ju zakaždým, keď cúvneš.
· Prečo máme pocit, že hrdinovia sú blázni?
Lebo nám ukazujú, akí sme zbabelí. A nikto nechce zrkadlo, keď má masku.
· Kto najviac kričí, že „treba rešpektovať systém“?
Tí, čo ho zneužívajú. Lebo kým ty rešpektuješ, oni rabujú.
· Môže byť konformizmus infekčný?
Samozrejme. Je to spoločenský vírus. Šíri sa pohľadom, mlčaním, súhlasným prikyvovaním. A nemá vakcínu – len charakter.
· Čo sa stane, keď všetci mlčia?
Pár ukričaných blbcov určí pravdu. A potom sa všetci čudujú, že svet je naruby.
· Prečo máme plnú hubu hrdinov z minulosti, ale neznášame ich prítomnosť?
Lebo mŕtvi hrdinovia už nikomu nezavadzajú. Sú bezpeční. Sú na poštových známkach, nie na ulici.
· Môže byť konformista šťastný?
Môže. Ale len pokiaľ sa nepozrie do zrkadla.
· A čo získaš, keď sa neprispôsobíš?
Problémy. Samotu. Možno výsmech. Ale aj vnútorný pokoj. A dôvod ráno vstávať bez toho, aby si si chcel opľuť vlastnú tvár.
· Takže čo je lepšie – ticho alebo pravda?
Z krátkodobého hľadiska: ticho. Zo životného: pravda. Z historického: pravda. Zo slovenského: ticho.
Záver?
Byť konformistom je ako pomaly sa topiť – ale s úsmevom, lebo všetci ostatní to robia tiež.
Aby si prežil so cťou, musíš občas stáť sám. Ale v krajine, kde sa každý skrýva za "ja nič, ja muzikant", je aj tichý hlas výkrikom.
Tak sa pýtaj. Hovor. Znepokojuj. Lebo svet postavený konformistami nestojí za žitie – len za prežívanie.
