Medzi chrámami a človekom
Počas ciest svetom som vstupoval do rôznych chrámov – hinduistických, budhistických, židovských, moslimských aj kresťanských. Nie ako veriaci, ale z obdivu k histórii, ktorú v sebe nesú. Som štatisticky katolík - nemohol som si vybrať, či ma pokrstia alebo nie, ale v každom z tých chrámov som cítil prijatie, pokoj a tichú dôveru, že hoci sme iní, zdieľame rovnaké hľadanie zmyslu života.
Všade vo svete som sa stretol s otvorenosťou a rešpektom. Viem, že náboženské rozdiely môžu ľudí úplne rozhádať - a v histórii sme videli, že dokážu viesť aj k vojnám a masakrom. Tento text nie je proti viere. Je za ľudskosť v nej.
Medzi štyrmi svetmi
Na jednej ulici som prešiel len niekoľko desiatok metrov – a zrazu som stál medzi hinduistickým chrámom, budhistickou svätyňou, mešitou a kresťanským kostolom. Štyri stavby, štyri svety, a predsa stáli vedľa seba ako živý príklad rasovej a náboženskej harmónie. Dôkaz, že aj napriek zrejmej odlišnosti kultúr spolu ľudia bezproblémovo vychádzajú.
V hinduistickom chráme mi podali vonné tyčinky. V budhistickom chráme ma nechali v tichosti sadnúť si a nájsť svoj pokoj. Do mešity som vstúpil s rešpektom, prijali ma a dovolili mi ochladiť sa z tepla vonku. V inej mešite práve prebiehali modlitby – čas vyhradený len veriacim. Ani mi nenapadlo sa tlačiť dnu. Rešpekt nie je o tom, kam sa dostanem – ale o tom, že rozumiem, keď niekam nemám vstúpiť.
V synagóge nikto nič nevysvetľoval. Nikto tu nepotreboval slová. Synagóga stojí v tichu ako nemý svedok roztrhaných osudov, zmarených životov. Dotkne sa ťa to, ak máš otvorené srdce. Dnes sú z týchto priestorov sklady, cukrárne, galérie – a potom sa čudujeme, že necítime nič.
Úcta k utrpeniu
Na jednej z ciest som videl sochu plačúceho dieťaťa – pamätník obetiam masakry v Beslane. Stála tam moslimská rodina, priam sa bavili na tej soche. Bolo to nemiestne. Neviem, či pochopili, kde stoja. Ale ja som stál a mlčal.
Oslavujeme život a keď sa skončí, tak si zaslúži našu úctu. Pretože úctu k utrpeniu si nenechám zobrať smiechom tých, čo ju necítia. Nech zomrie ktokoľvek, akéhokoľvek vyznania, zaslúži si smútok tých, čo ostali tu.
Vatikán a cesta domov
Vatikán – centrum katolíckej viery. Monument viery, histórie a pokoja. Aj tam ma prijali bez otázok. Stačilo, že som bol ticho a prejavil úctu. To miesto pre iných veľa znamená – ja som to rešpektoval.
Neskôr, už na Slovensku, som sa v jednej obci opýtal jedného pána, kde nájdem evanjelický kostol. Povedal: „Ja som katolík. Dobrý katolík. Hentí ma nezaujímajú." Nezabudol dodať svoju konfesionálnu príslušnosť predtým, ako mi povedal, kde ten kostol nájdem. Prekvapilo ma to. V tom okamihu som si uvedomil, že problém nie je v náboženstvách. Problém je v tom, ako ich niekedy ľudia používajú – ako bariéru namiesto mosta.
Odpovedal som mu, že mňa nezaujíma, či je katolík alebo nie, hľadám evanjelický kostol z úplne iných dôvodov.
.Ľudia, ktorí ma učili
Cesty po svete ma naučili, že rozdielnosť nie je hrozbou, ale možnosťou. Niekedy ti najviac otvoria oči práve tí, od ktorých by si to nečakal. Ľudia v službách. Taxikári, kuchári, robotníci. Ľudia, ktorí sú často prehliadaní – a pritom nesú neuveriteľné príbehy.
Tisíce kilometrov v Indickom oceáne, v súostroví Maskarény, ma viezol hinduistický taxikár. Keď som mu povedal, že nie som veriaci a chcem len vidieť chrámy a inú kultúru, než na akú som zvyknutý doma, trocha sa zadivil, že nie som veriaci, ale ani ma nevyhodil z taxíka. Keďže tých zastávok bolo viac, pozval som ho aspoň na kávu, alebo čaj na občerstvenie. Odmietol zdvorilo a vôbec sa nepýtal, prečo som chvíľu tam a o chvíľu niekde v kresťanskom kostole. Usmial sa, prikývol a pokračoval.
V Emirátoch ma pakistanský vodič viezol z Dubaja do Abú Dhabi. Dali sme sa do reči. Povedal mi, že musel odísť od rodiny, aby ich uživil – manželka, tri deti. Mladý chalan z Pakistanu, ktorý drel na poli a musel odísť od rodiny, aby ich uživil. Teraz ich vidí tak maximálne dvakrát do roka. Tváril sa pokojne s ľahkým úsmevom, aj keď mu bolo za nimi veľmi smutno. V očiach mal stopy smútku, ktoré neprehliadneš, ak vieš, čo hľadáš.
V USA mi ázijský taxikár, pán v strednom veku rozprával, ako sa už trikrát sťahoval zo štátu do štátu, len aby mohol svojej rodine zabezpečiť slušný život. Ticho, skromne, bez sťažovania – ale s rovnakou túžbou, akú nosíme všetci: postarať sa o svojich.
Mladý Arab pracujúci v hoteli nemal problém s mojimi otázkami, či je to ich vládca na obrázku. Odpovedal slušne, povedal pár ďalších informácií. Alebo mladá kreolka ďaleko v Indickom oceáne vám s úsmevom na tvári ponúkne kreslo na oddych. Skromná, ale skvelá pani chyžná z Venezuely v USA – ústretová, usmievavá, aj keď je tisíce kilometrov od domova.
Všetci boli iní – iná krajina, iná viera, iný príbeh. Ale v každom som cítil to isté: ľudskosť, túžbu po dôstojnosti, po bezpečí pre svojich blízkych.
Viera ako hranica? Alebo most?
Títo ľudia ma hlboko zasiahli. Svojou tichou silou. Trpezlivosťou. Láskavosťou bez podmienok. Nezáleží na tom, akej ste viery, akej ste farby, z ktorej krajiny ste. Život je všade ťažký. Vyžaduje obetu, vytrvalosť, schopnosť prehryznúť sa cez veci, ktoré by si iný ani nevedel predstaviť.
Ich príbehy nemali nič spoločné s ideológiou. Bola v nich len obyčajná ľudskosť. A to je niečo, čo si neprečítaš v knihách – ale možno to raz pochopíš na zadnom sedadle taxíka, ďaleko od domova.
Keď som bol prijatý vo všetkých tých chrámoch - nie ako veriaci, ale ako niekto, kto si váži ich históriu - necítil som sa ako neveriaci. Cítil som sa ako človek s úctou k tomu, čo vytvorili generácie pred nami.
A keď ma doma „dobrý katolík" odbil, necítil som sa ako kacír. Cítil som sa ako niekto, koho nezaujímaš, ak nie si rovnaký.
Človek pred vierovyznaním
Nechcem nikomu brať jeho vieru. Ani ju nehodnotím. Len sa pýtam: Prečo niekde stačí, že si človek – a inde je to málo?
Možno by sme si mali viac vážiť to, čo nás spája. Rešpekt. Záujem. Dobrota. Možno by sme sa mali učiť hľadať spoločné, nie rozdeľujúce. Lebo v konečnom dôsledku – Boh, akokoľvek ho voláme, nemá problém s ľuďmi. Ľudia majú problém jeden s druhým.
V každom z tých chrámov, mešít a budhistických chrámov som sa stretol s tým istým – s ľudskou túžbou po transcendencii, po zmysle, po spojení s niečím väčším než sme my sami. Hinduista pred sochami svojich božstiev, moslim obrátený k Mekke, budhista pri meditácii, žid čítajúci Tóru, kresťan pri kríži – všetci riešia tie isté existenciálne otázky: Kto som? Prečo som tu? Ako mám žiť?
Táto univerzálnosť spirituálneho hľadania je možno najsilnejším dôkazom toho, že pod všetkými kultúrnymi a náboženskými vrstvami leží spoločné ľudské jadro. Nie sme oddelené druhy – sme jeden druh s rôznymi spôsobmi hľadania odpovede na tie isté otázky.
História sa stáva univerzálnym jazykom – jazykom, ktorý spája namiesto toho, aby rozdeľoval. Keď stojíme v starodávnom chráme, nemusíme veriť v jeho božstvá, aby sme pochopili úžas tých, ktorí ho stavali. Nemusíme zdieľať ich vieru, aby sme ocenili ich um, ich zručnosť, ich túžbu vytvoriť niečo krásne a trvalé.
Možno je skutočná duchovnosť nie o tom, čomu veríme, ale o tom, ako sa správame. Nie o tom, aké máme pravdy, ale o tom, ako sa staráme o tých, ktorí majú pravdy iné. Nie o tom, kam patríme, ale o tom, ako vytvárame priestor, kde sa všetci cítia vítaní.
Lebo na konci dňa, keď sa všetky modlitby domodlia a všetky chrámy zatvoria, zostávame tu my – ľudia medzi ľuďmi, s jedinou skutočnou možnosťou: byť pre seba navzájom ľudskí.
Ale možno ešte nie je neskoro. Možno vieme začať odznova. Nie od cirkevných dogiem, ale od jednoduchého:
„Dobrý deň, s čím Vám môžem pomôcť?"
A práve tam – medzi chrámom a otázkou – možno býva najviac Boha. Alebo ako to povie humanista: najviac z toho najlepšieho, čím môžeme byť.
