Pamäť národa je krehká vec.
17. november síce ostáva štátnym sviatkom, ale už nebude dňom pracovného pokoja.
V preklade: „Áno, vážime si slobodu. Ale najlepšie za pásom, s helmou na hlave a s pauzou na 15 minút.“
Konsolidácia, ktorá stojí slobodu
Dôvod? Vraj treba znížiť počet voľných dní, lebo konsolidácia verejných financií.
Znie to takmer logicky – kým si neuvedomíte, čo zrušili.
Nie cirkevný sviatok, nie „Dušičky“, nie „Panna Mária Sedembolestná“.
Ale jediný deň, ktorý pripomína, ako sa ľudia bez zbraní postavili totalite.
Aký výstižný vtip si z nás politici dokážu spraviť.
To, že 17. november už nie je dňom voľna, je ako povedať:
„Ďakujeme za vašu revolúciu, ale už vás nepotrebujeme. Teraz sa maká.“
A najlepší paradox? Mnohí dnešní vodcovia, čo o tom rozhodli, by bez Nežnej revolúcie dnes žiadnymi vodcami neboli. A navyše – mnohí dnešní politici v roku 1989 ešte sr....i do plienok.
Ale dnes rozdávajú múdrosti o demokracii, o zodpovednosti, o hodnotách...
Keby nebolo 17. novembra, jediné, čo by dnes mohli viesť, je detská štafeta v pionierskom tábore.
Bez revolúcie by sedeli možno na Okresnom výbore, alebo roznášali direktívy z ÚV.
Vďaka Nežnej mohli podnikať, kandidovať, kecať do médií, mať názor a konto v zahraničí.
A teraz túto istú revolúciu upratali späť do šuflíka, lebo vraj „veľa sviatkov škodí HDP“. Im už fakt drbe?
Toto nie je len legislatívna úprava.
Toto je kultúrna resekcia národnej chrbtice.
Odstrihnúť 17. november od voľna znamená znížiť jeho symbolickú váhu.
Znamená to povedať deťom:
„Hej, to, že niekomu v ’89 rozbili hubu na Národní, nie je dosť dôležité na to, aby ste dnes nemuseli ísť do školy.“
Čo tak zrušiť Sviatok práce?
Lebo ak má byť jediným kritériom „produktivita“, tak 1. máj je socialistický prežitok, ktorý neprodukuje nič okrem nostalgie a piva v parku.
Ale nie, ten ostane.
Lebo systém nikdy nebude rušiť sviatok, ktorý mu slúži.
Len ten, čo pripomína, ako ho možno zvrhnúť.
Nežná bola nežná. Ale čo s tými, čo ju dnes v tichosti znásilňujú?
Možno si to naši mocní neuvedomujú, ale každé ich rozhodnutie, ktoré relativizuje význam 17. novembra, je vlastne priznanie. Priznanie, že sloboda je pre nich nástroj kariéry, nie hodnota.
A že po revolúcii, ktorú sami nezažili alebo ju prežili v ilegalite domácej knižnice, dnes režú jej symboly, ako keby išlo o škodlivé nánosy.
Slobodu si netreba len vážiť. Treba si ju chrániť aj pred tými, ktorí ju majú plné ústa – ale prázdny kalendár.
