Na Slovensku sa stále objavujú tváre, ktoré sme videli už včera. A predvčerom. A pred desaťročiami. Niektorí hovoria, že ide o skúsenosť. Iní, že o stabilitu. Ale niekedy ide len o to, že niekto nevie prestať hovoriť, aj keď mu už dávno vypršal čas pred mikrofónom.
Áno, každý má právo na vývoj. Ale ak si bol včera kazateľom jednej pravdy, nemôžeš dnes hlásať jej opak s rovnakým zápalom. Dôstojnosť totiž nespočíva v tom, že zotrváš na pódiu čo najdlhšie. Dôstojnosť spočíva v tom, že vieš odísť. Včas. Bez potlesku, ale so cťou.
Problém dnešnej kultúry, spoločnosti i politiky nie je nedostatok hlasov. Je to pretlak tých istých hlasov, ktoré sa nevedia stiahnuť. Ktoré si myslia, že len preto, že niekedy hrali prvé husle, majú na to právo navždy. Ale kto hrá príliš dlho, začne hrať falošne. A kto nedokáže spoznať, že jeho part skončil, nestáva sa klasikou. Stáva sa karikatúrou.
A pritom slovenský človek – obyčajný, nie ten mediálne masírovaný – má kompas. Počuje, keď niekto hovorí úprimne. Pozná, keď niekomu ide naozaj o spravodlivosť, dôstojnosť, slušnosť. Nie o slová, ale o obsah slov. Pravda, svedomie, rovnosť. To sú stále hodnoty, ktoré rezonujú. Ale musia byť nesené ľuďmi, ktorí ich žijú. Nie len recitujú.
Dnes potrebujeme nových nositeľov kultúry, hodnoty a zodpovednosti. Nie pre ich vek, ale pre ich odvahu nezačať s karierizmom. Potrebujeme jazyk, ktorý je čistý. Nie frázovitý. Slovník, ktorý lieči, nie unavuje. Ľudí, ktorí tvoria, nie papagájujú. Potrebujeme vedieť, že nie každý mechanizmus, čo hučí, niečo vyrába. Hlupák môže spustiť aj raketu. Ale cieľ už nedokáže odhadnúť.
A ešte niečo: prestaňme sa tváriť, že „už bolo všetko povedané“. Nebolo. Ešte sme nezačali hovoriť vážne. Stále sa tvárime, že „sa to nejako vyrieši“. Ale duchovná únava sa nevyrieši dotáciou. Morálna kríza sa nezlepší statusom. A zdegenerovaný jazyk sa neuzdraví PR agentúrou.
Tí, ktorí boli kedysi potrební, buďte dnes múdri. Nebráňte novému len preto, že je to iné. Neťahajte niekdajšie zásluhy ako kufre po schodoch. Váš čas nebol márny. Ale už uplynul. A každý deň, čo zostávate, nepoškodzuje len vašu povesť. Brzdí budúcnosť.
Odchod nie je slabosť. Je to štýl. Je to záver, ktorý umožní začiatok niekomu ďalšiemu. A možno, práve v tom odchode, spočíva najväčší odkaz. Lebo krajina, ktorá nedokáže prepínať generácie, zaspí. A spoločnosť, ktorá neobnoví krv, zomrie na otravu vlastnou minulosťou.
A viete čo? Oni aj tak odídu. Skôr či neskôr. Len sa zatiaľ ešte stále tvária, že musia stáť – s pátosom, s pohľadom „štátnika“, s iskrou v oku, ktorá však nie je iskra, ale len odraz vlastného ega. Sú obklopení ľuďmi, ktorí im s rovnakým pátosom prikyvujú, že ešte stále majú čo ponúknuť. Ale nemajú. Sú opotrebovaní. Vyčerpaní. S rétorikou minulého storočia a riešeniami, ktoré už raz zlyhali. Nie je hanba odísť. Hanba je tváriť sa, že si stále potrebný – keď už len brániš tým, ktorí ešte len prichádzajú.
A ešte niečo: riadia nás ľudia, ktorí by v normálnej spoločnosti ledva obsluhovali kopírku, nie štát. Nedovzdelaní hochštapleri, ktorí si myslia, že sú múdri, len preto, že im niekto dal titul alebo funkciu. Lenže oni neriadia krajinu – oni obsluhujú štátny bankomat. A robia to tak horlivo, že si k tomu ešte zobrali zlaté bankové karty. A tí „stále tí istí“? Raz odborníci na hospodárstvo, potom zrazu na zdravotníctvo, potom sa im ujde niečo tretie – hlavne nech to má pečiatku ministerstva. Pre nich je to len rotujúca trafika. Pre krajinu – vyprázdnená nádej. Ministerstvá sa nerozdeľujú podľa vízií, ale podľa výmenných lístkov a odmien za poslušnosť. Kde končí odbornosť, začína cynická rotácia karieristov.
A možno je načase zmeniť ešte niečo zásadné: musíme sa opäť naučiť myslieť. Učiť ľudí rozlišovať medzi názorom a nezmyslom. Vedec a odborník má byť autorita – nie terč pre urážky od tiktokerov a polobláznov z internetových bublín. Tvrdiť, že Zem je plochá, nie je názor. Je to hlúposť. A opakovať nebezpečné teórie, manipulácie a výmysly nie je „sloboda prejavu“, ale útok na zdravý rozum. Je to ohrozovanie spoločnosti. A my sme dovolili, aby sa demencia maskovala za slobodu slova, aby sa vulgárnosť tvárila ako autenticita a ignorancia ako nový druh múdrosti.
Ale aj títo nakoniec odídu. Nie z vlastnej vôle, ale preto, že ich pohltí čas. Odídu ako smutné postavy. Možno si na nich nikto nespomenie. Možno zostanú len ako poznámka pod čiarou – ak vôbec. Lebo história nemá čas pre pamäť na smiešnosť. Má len veľkú výnimku pre tých, ktorí posúvajú. Nie pre tých, ktorí brzdia, kradnú a prekrikujú.
Každá doba má svojich ľudí. Ako je umenie včas prísť, je ešte väčšie umenie včas odísť. Tí z vás, ktorí kedysi vedeli prísť a splnili svoju historickú úlohu, ktorú si zaslúži uznanie – práve vy musíte ako prví pochopiť, že váš čas vypršal. Ten, kto to dokáže, možno odíde tragicky, ale vždy dôstojne. Ale ten, kto nepochopí, zostane na pódiu o chvíľu dlhšie – a namiesto úcty si vyslúži pobavenie. Všetko dobré, čo ste vytvorili, si zaslúži svetlo, nie tieň.
A ešte jedno. Tento svet sa bude musieť opäť naučiť myslieť. Znovu si vážiť vedcov, odborníkov, ľudí s rozhľadom a skúsenosťou. Nie tých, čo vymenia vedomosť za „sledovanosť“ a zdravý rozum za algoritmus. Musíme prestať akceptovať, že hlúposť a dezinterpretácia sú len „iným názorom“. Zem nie je plochá, a kto to tvrdí, neponúka alternatívny pohľad – ale kolektívnu retardáciu. Je nevyhnutné opäť rozlíšiť, čo je diskusia a čo už je spoločenské poškodzovanie. Lebo inak sa prepadneme do doby, kde si budeme vážiť krik, nie myšlienku.
