Nie je to prehnané prirovnanie. Nie je to historická exhibícia. Je to varovanie. Slovensko sa rúti do stavu, kde sa zlo neprihlasuje v uniformách – ale v oblekoch, v návrhoch zákonov a pod krížom, ktorým máva nie viera, ale moc.
V januári 1942 sa v berlínskej vile Wannsee stretli úradníci, aby „efektívne vyriešili židovskú otázku“. Diskutovali pokojne, civilizovane. Smrť miliónov sa stala agendou.
Dnes v roku 2025 na Slovensku nikto neplánuje genocídu. Ale plánuje sa systematické zúčtovanie s hodnotami, ktoré držia demokraciu nad vodou. A robí sa to rovnako ticho. Rovnako „odborne“. S rovnakou chladnou racionalitou.
Toto už nie je vláda. Toto je výprava.
Zrušili špeciálnu prokuratúru. Zlikvidovali RTVS. Umlčali vyšetrovateľov. Chystajú zákony, ktoré majú premeniť spravodlivosť na poslušnú slúžku. Ale to im nestačí.
Do hry vstupuje nová „morálna elita“ – samozvaní ochrancovia. Nie preto, aby liečili spoločnosť. Ale aby ju kontrolovali. Kresťanstvo im slúži ako zástera. Nie viera – ale bič. Nie láska – ale zákaz.
- Dve pohlavia v ústave.
- Zákaz surogátneho materstva.
- Útoky na práva žien, menšín, iných životných štýlov.
Hoci krajina krachuje, oni riešia pohlavia. Lebo v chaose sa najlepšie vládne – ak ukážeš nepriateľa. Žida včera. Iného dnes.
Ticho vraždí. Vždy vraždilo.
Nežijeme v diktatúre. Ale kto sa vymyká, už prestáva byť vítaný.
Kde žena, ktorá nemôže mať dieťa, má len sedieť a trpieť – lebo „prirodzenosť“.
Kde sloboda znamená chaos. A poslušnosť poriadok.
A my? Sme opäť ticho. Ako vždy. Ako vtedy, keď sme nechali odísť našich susedov do transportov. Ako vtedy, keď sme si povedali – „ja za to nemôžem“.
Ale môžeme. A musíme. Toto nie je normálne. Toto nie je správne.
Ak mlčíme, dávame súhlas. Ak neprehovoríme, prispievame. Ak len krútime hlavou a prežívame, staneme sa súčasťou režimu, ktorý jedného dňa nebude mať brzdu.
Ak ešte vieme rozoznať rozdiel medzi morálkou a fanatizmom, medzi štátom a sektou, medzi spravodlivosťou a pomstou – mali by sme to pripomínať. Nie kvôli ideológii, ale kvôli prežitiu dôstojnej spoločnosti. Nie krikom, ale jasným postojom. V každodennom živote, v práci, v rozhovoroch, pri voľbách.
Lebo temnota nechodí po špičkách. Neprichádza v noci, ale cez tlačovky. Nie cez diktátorov, ale cez procedúry. Nie z Berlína, ale z Bratislavy.
A možno už nejde o to, čo príde. Ale o to, čo sme si nechali prísť až k prahu.
Či to bude začiatok konca, alebo koniec začiatku, záleží len na tom, či ešte máme odvahu pozrieť sa hore na kopec s parlamentom– a povedať dosť.
