Žiadne tanky. Žiadna vojna. Žiadna katastrofa. Len pomalý, nenápadný proces: rok za rokom, voľba za voľbou, rozhodnutie po rozhodnutí. Upadáme nie preto, že by nás niekto zničil. Ale preto, že si nevieme udržať zmysel.
Slovensko sa nevyprázdňuje cez hranice. Vyprázdňuje sa vnútorne. Politika bez vízie. Diskusia bez obsahu. Vzdelávanie, ktoré neučí. Zdravotníctvo, ktoré nelieči. Kultúra, ktorú nahradili tlačovky. Právo, ktoré je len odporúčanie.
Upadnutie do bezvýznamnosti neprichádza s výbuchom. Prichádza s tichom, ktoré si nik nevšíma. Mladí odchádzajú. Strední rezignujú. Starí sú sklamaní. A medzi tým to tu vedú tí, ktorí nikdy nemali viesť nič okrem rodinnej oslavy.
Z krajiny, ktorá mala potenciál byť mostom, sme sa stali múrikom, cez ktorý si iní skáču, ako sa im hodí. Z krajiny talentov sa stala krajina sťažností. Z národa, ktorý chcel slobodu, sa stala populácia, ktorá chce len pokoj – aj za cenu ticha.
A možno sa nič nestane. Možno to bude presne to: nič. Žiadna zmena. Žiadna tragédia. Len pozvoľný, administratívne potvrdený rozklad.
Nie, nebudeme kolabovať. Len prestaneme byť dôležití. Pre iných. A časom aj pre seba.
A to je tá vízia. Nie peklo. Nie pád. Len nekonečný, pomalý úpadok do nepodstatnosti. Vlastnou voľbou. Vlastnou apatiou. Vlastným podpisom.
Neprestávajme sa pýtať. Neprestávajme voliť. Neprestávajme veriť, že na tom ešte záleží.
Pretože úpadok nezačína prehrou. Začína ľahostajnosťou.
