Asi prvé, čo väčšinu z nás napadne, je, že náš druh hominida je oveľa inteligentnejší než iné živočíšne druhy. Antropológ Joseph Henrich v jeho najnovšej knihe The Secret of Our Succes: How Culture Is Driving Human Evolution, Domesticating Our Species, and Making Us Smartertvrdí, že úspech druhu Homo sapiens, neleží v našej výnimočnej individuálnej inteligencii, ale je založený na schopnosti rozširovať a používať spoločnú kolektívnu inteligenciu.
Nové a nové výskumy tu a tu postupne redukujú predstavy o našej výnimočnej inteligencii, ktorou sa zásadným spôsobom odlišujeme od iných živočíšnych druhov. Pri porovnávaní viacerých kognitívnych znalostí dva a pol ročných detí a šimpanzov vedci zistili, že vo viacerých subtestoch, ktoré testovali orientáciu v priestore, schopnosť kvantifikovať, teda pričítať alebo odčítať od určitej relatívnej hodnoty, či schopnosť porozumieť jednoduchým kauzálnym dejom, šimpanzy nijako nezaostávali za ich ľudskými partnermi. Dokonca v prípade testovania krátkodobej pamäti a v rýchlosti spracovania informácií, šimpanzy za určitých okolností dosahovali lepšie výsledky, než dospelí ľudia. Naopak deti dominovali v oblastiach, v ktorých sa testovali ich sociálne schopnosti, teda ich schopnosti učiť sa od iného člena skupiny. V týchto testoch deti a šimpanzy mohli najskôr pozorovať experimentátora, ktorý im ukázal riešenie úlohy, ako získať požadovaný predmet, a tento postup mali neskôr zopakovať.
Zdroj:You-Tube
Ak teda dominancia nás ľudí nevyplýva z našej výnimočnej inteligencie, tak potom z čoho? Autor poukazuje na osud ľudí, ktorí, sa asi pred 34 000 rokmi dostali na územie dnešnej Tasmánie z Austrálie. Dlhé obdobie udržiavali kontakt s ľuďmi žijúcimi na pevnine, avšak pred 12 000 rokmi hladiny oceánov stúpli a obyvatelia Tasmánie ostali izolovaní. Keď sa s nimi v 17. storočí stretli prví Európania, prvé, čo si všimli bolo, že títo ľudia používali tie najjednoduchšie nástroje aké kedy videli. Tasmáncom chýbalo nielen množstvo nástrojov a techník, ktoré mali ich príbuzní z Austrálskeho kontinentu, avšak z archeologických nálezov vedci zistili, že nepoužívali viacero technológií, ktoré intenzívne používali ich predkovia. Postupom času prestali používať ihly z kostí, oblečenie do zimy či udice na ryby. Kým ich predkovia radi lovili ryby a boli ich druhou najdôležitejšou zložkou potravy, Tasmánci, s ktorými sa stretli Európania, ryby s odporom odmietali. Z najnovších poznatkov vyplýva, že ich nástrojové vybavenie bolo ešte jednoduchšie než to, ktoré bežne používali naši predkovia žijúci v Európe pred 40 000 rokmi.
Naopak, obyvatelia iných Tichomorských ostrovov, ktorí často žili v oveľa menších populáciách ako Tasmánci, ale udržiavali vďaka obchodu čulé kontakty s obyvateľmi z okolitých ostrovov, podobný regres v oblasti technológii nepoznali. Tieto viac prepojené skupiny, mali k dispozícii ďaleko pestrejšie a oveľa komplexnejšie nástroje, než Tasmánci.
Problém Tasmáncov, ktorí postupne prestali používať mnohé nástroje nebol v ich individuálnej inteligencii teda, že by postupne hlúpli. Vďaka nízkej populácii, izolácii a slabej imitácii určitých menej často opakovaných činnosti, ktoré vykonávali len niektorí špecialisti, mnohé postupy k výrobe nástrojov jednoducho stratili či zabudli.
Na overenie hypotézy, že v malých a menej prepojených skupinách dochádza v rámci prenosu znalosti z generácie na generáciu k významným stratám dôležitých informácií a vedomostí, Joseph Henrich spolu so svojim študentom Michaelom Muthukrishnaom urobil niekoľko experimentálnych štúdií. V jednej z nich porovnávali dva modely medzigeneračného prenosu informácii. V prvom modeli sa od každého experta z predchádzajúcej generácie mohol učiť a získavať informácie len jeden člen z nasledujúcej generácie. V druhom modeli však mohli získať podrobnú inštruktáž od všetkých piatich „expertov“ z predchádzajúcej generácie všetci členovia z nasledujúcej generácie. Už po niekoľkých generáciách aj ten najmenej schopný člen druhej skupiny, bol na tom lepšie, než najlepší člen z prvého modelu. Jednoducho na množstve a pestrosti záleží. Čím viac špecialistov, ktorých postupy kopíruje čo najviac imitátorov, tým lepšie.
Veľké a prepojene populácie, v ktorých sa podobným technikám učí viacero členov nasledujúcich generácii majú nielen väčšiu šancu nestratiť všetky znalosti, ale je u nich oveľa väčšia pravdepodobnosť, že vďaka šťastiu či rekombinácii existujúcich alebo nových myšlienok, môžu niektorí špecialisti vytvoriť nové techniky, resp. inovácie. Naopak izolácia a sebestačnosť ničí naše mysle.
Podľa autora, tu niekde leží príčina, prečo imigranti z Afriky pred 50 000 rokmi dominovali a postupne vytlačili domorodých nendertálcov, žijúcich v Európe. Výhoda Afričanov bola založená práve na ich vyššej sociálnej prepojenosti nielen vnútri jednotlivých skupín, ale aj medzi rôznymi skupinami. Netreba zabúdať, že naši predkovia koniec koncov nosili na hlavách menšie mozgy, než nendertálci. Prišelci z Afriky však dokázali kolektívne kumulovať viac skúseností a znalostí, zhmotnených do dokonalejších nástrojov a efektívnejších techník.
Podobne tajomstvo úspechu moderných industriálnych spoločností je založené na tom, že sa venujeme ďaleko diverzifikovanejším a špecializovanejším oblastiam, než lovecké a zberačské skupiny. Každý z nás sa učí niečo iné, a tým vytvárame pestrejšie prostredie, v ktorom disponujeme rôznorodejším množstvom informácii, technológií, či množstvom služieb, ktoré neustále rozširujeme. Čaro kolektívnej inteligencie podľa Josepha Henricha je v tom, že hustejšia vzájomná prepojenosť našich myslí, vytvára priestor, v ktorom každý z nás má prístup k rozsiahlejšiemu spektru myšlienok, informácií, než v izolovanom svete s jeho obmedzeným množstvom ideí a znalostí. Je to teda veľkosť kolektívnej inteligencii, ktorá robí naše individuálne mozgy múdrejšími.
