Názov jedného z kaukazských velikánov - Babadag - možno preložiť ako „Dedo Hora, alebo Dedova hora ( „baba" znamená v azerbajdžanskom jazyku „dedo"). Najobľúbenejšia trasa výstupu na Babadag, je z jeho južnej strany od známej starobylej dediny Lahič. Podľa skúseností, ktoré sme si pozisťovali sme si k výstupu objednali terénne vozidlo, ktoré nás malo doviezť až pod horu a horského vodcu, ktorý nás mal sprevádzať až na vrchol. Zohnať auto i horského vodcu v Lahiči trvalo naozaj krátko. Kým sme sa ubytovali a počkali ešte obligátnych 10 minút boli vozidlo i horský vodca dohodnutí .
Aj raňajší odchod z Lahiča o piatej bol s prižmúrením jedného oka dodržaný .
Boli sme štyria a k tomu samotný šofér a horský vodca. Nečakal som, že 6 ľudí odvezie maličká Lada Niva. Nuž ale akosi sme sa do nej natlačili. Nasledoval dvojhodinový presun pod Babadag... po cestách, skôr necestách. Bolo to len 27 km, ale tá cesta sa opísať nedá. Veľkú časť tejto vzdialenosti sme prechádzali vyše sto metrov širokých riečiskom, kde cesta nebola nijako označená.
Ale Rašid aj v tme obdivuhodne vždy našiel východ z riečiska. Aby sme sa trochu odpútali od nie ideálnych podmienok presunu, tak nám Rašid celú cestu rozprával... ako sa im žije pod kaukazskými velikánmi. Nesťažoval sa, ale bolo nám jasné, že ľahké to tam nemajú. V každom prípade som s veľkou úľavou privítal správu, že sme na mieste „východiskového tábora". Bolo sedem hodín a práve sa brieždilo.
Po krátkej porade nás Rašid „odovzdal" do rúk Fazaila - horského vodcu. Jeho jedinou nevýhodou bolo, že komunikoval len po azerbajdžansky - a v tom sme ešte slabí...
Čakalo nás síce „len" 7 km, ale zato bolo potrebné prekonať výškový rozdiel okolo 1420 metrov. Tono, ktorý jediný z nás má skúsenosti s podobnými výstupmi zaujal od začiatku vedúcu pozíciu.
Prvé stovky metrov mali charakter zahrievacieho kola, no už tu sa ukázalo, že pre mňa to nebude také jednoduché. Moje srdce zaplo výstražné signály. Ak hovorím srdce, tak teraz to nemyslím obrazne, ale myslím na to srdce, ktoré už vyše 60 rokov bezchybne pracuje v mojom hrudnom koši. Rýchle som pochopil, že s mojimi mladšími kolegami nebudem môcť držať krok. Hodnú chvíľu mi trvalo, kým som ich presvedčil, aby pokračovali bezo mňa. Ja som si zvolil svoje tempo, ktoré mi diktovalo moje srdce. Doplnil som vitamíny, tekutiny , zbavil som sa nejakej zbytočnej záťaže a po krátkom oddychu som skúsil pokračovať. A ono to šlo.
Po zahrievacom kole nasledoval strmý výstup s krátkymi serpentínami. Zablúdiť nebolo možné, lebo stráne kaukazských vrchov v okolí Babadagu sú úplne holé a stovky obdivovateľov, či pútnikov, ktorí každoročne zdolávajú túto horu vyšľapali dostatočne zreteľné chodníky. Monotónny výstup som si spestril sledovaním toho, čo ponúka tunajšia príroda. Nie je toho veľa, ale niečo sa predsa nájde. Kvetenstvo zastúpené 3-4 druhmi sa ešte aj teraz v septembri ťahá až do výšky temer 3000 metrov.
Jeden druh, pre mňa neidentifikovateľného vtáčika ma tiež sprevádzal až k samému vrchu môjho výstupu. Pavúky tie sú hádam všade - boli aj v tých vyšších polohách. Lietajúce dravce, ktoré vytrvalo krúžili, sťaby miestni policajti, sú zrejme neodmysliteľnou súčasťou všetkých horstiev. Takmer v polovici prvého vystupového ramena, vo výške okolo 2500 metrov príjemne prekvapí neveľká studnička - Musa bulag (Mojžišov prameň). Počúvajúc signály svojho srdca sa s krátkymi prestávkami štverám vyššie a vyššie . Povzbudiť ma prichádza aj slniečko, ktoré sa vyhúplo spoza kaukazských končiarov.
Bolo k nám naozaj štedré. Sprevádzalo nás po celý deň, čo po veľmi vrtošivom poslednom týždni bolo pre nás doslova darčekom. Tesne pod vrcholom prvého výstupového ramena čaká pútnikov „čajchana" - čiže stan, v ktorom sa môžu občerstviť čajom. To však platí len počas sezóny, ktorá tu trvá zhruba od začiatku júna do dvadsiateho augusta. My sme tak mohli len prejsť okolo pozostatkov tohto minitábora a napiť sa zo svojich zásob.
Pri náročnom „hltaní" výškových metrov ma povzbudzuje, že „vrcholové družstvo" mojich kolegov mám stále v dohľade.
Konečne som sa doterigal až na hrebeň prvého výstupového ramena. Zatiaľ čo my tu hore „sa kúpeme" v slnečných lúčoch - pod nami je hustá perina nízkej oblačnosti, ktorá zrána zakrýva výhľad na okolie Babadagu.
Výstupná trasa sa prudko zatáča doprava smerom k dlhočiznému hrebeňu smerujúcemu k Babadagu. Stúpanie už nie také prudké - ale určite to nie prechádzka. Nie div, že sa hlási ďalší môj „celoživotný súputnik" - nohy. Náznakmi kŕčov a bolesťou v kolenách jasne dávajú najavo, že aj ony už majú za sebou vyše 60 rokov tvrdej práce. No signálom nôh som nevenoval toľko pozornosti ako signálom srdca. „Celé tie desaťročia ste mi dobre slúžili, vydržte ešte" - odbil som ich.
Pomaly sa dvíham až k samému vrcholu dlhého hrebeňa, ktorý domáci nazvali „štyridsať stupňov".
Do vytúžených 3000 metrov nadmorskej výšky mi zostalo nejakých 120 metrov, keď sa prihlásil hlavný z mojich celoživotných „poradcov" - mozog. Oči skopírovali ďalšiu fázu výstupu, ktorá ma čakala a mozog to okamžite zhodnotil.
Ja, čo na štvrtom poschodí kvôli fóbii z výšok nevyjdem ani na balkón, by som teraz mal prejsť niekoľko sto metrov po úzkom chodníku , pod ktorým sú len dlhočízne holé strmé stráne. Nie - to nie. Aj za cenu, že tých magických 3000 metrov nedosiahnem. K tomu som prirátal ešte moje avizujúce nohy, ktoré ešte čakal zostup.
Doprial som si hodnú chvíľu aby som sa ešte raz pokochal tou krásou Kaukazu.
Keďže nemám pochodené svetové horstvá, tak neviem posúdiť či bizarné kamenné piramídky , či iné tvary, ktoré v Kaukaze nájdete všade, sú len špecifikom Kaukazu , alebo je to zvyk aj inde.
V každom prípade nechcel som ani ja zostať Kaukazu dlžný. Narýchlo som postavil aj ja svoj kamenný pozdrav.
Ide sa dole. Nádherné slnečné počasie a k tomu už žiadne výstražné avíza od môjho srdca - skrátka pohodový zostup. Bol by, keby sa neprihlásili kolená. Pri každom došľape akoby ihly pichali. Ešte že som mal zo sebou „paličky pomocníčky", ktoré mi pred pár rokmi daroval k narodeninám môj nedávny spolupracovník Alfi. Horko, ťažko ale predsa som sa po šiestich hodinách dotackal do základného tábora.
Veľmi dobre mi padlo aspoň trochu zrelaxovať a hlavne som čakal ako dopadlo „naše vrcholové družstvo" - Tono s Ľubom a horským vodcom. Rašid ako znalec tohto územia ich zbadal ako prvý, hneď len čo sa objavili na obzore. „Čaká ich ešte hodina zostupu „ - znalecky prehodil. A tak aj bolo. Po sedem a pol hodinách sme sa znovu zvítali v základnom tábore. Tono s Ľubom Babadag dobili.
