Začnem od tých najvyšších. Kaukaz, ako jedno z najväčších svetových pohorí sa tiahne cez tri krajiny - Rusko, Gruzínsko a Azerbajdžan. Len kvôli predstavivosti uvediem, že celý Kaukaz je dlhý 1100 km a široký 160 km. Tie najvyššie hory nájdete v Rusku, ale aj azerbajdžanské štíty vysoké 3 až 4 tisíc m n.m. sú dostatočne majestátne. Najvyššia hora Azerbajdžánu - Bazarduzu, je vysoká 4466 m n.m. Azerbajdžanský Kaukaz je pre turistov ešte knihou veľmi málo prečítanou. Môj vzťah k vysokým horám je veľmi chladný, preto som sa ani len nepokúsil prepátrať trochu Kaukazské veľhory, ale českí budovatelia diaľníc, ktorí tu pôsobia si Kaukaz veľmi pochvaľujú a sú ním nadšení. Ja som si ho zatiaľ odfotografoval z nadhľadu cez okienko lietadla a z úctyhodnej vzdialenosti, kde ako to už aj viacerí zhodnotili, sa podobá na naše Tatry.
Pre mňa bolo veľmi zaujímavé to, že Kaukaz v nadmorskej výške vyše 2 a pol tisíc metrov je ešte parádne zelený a nájdete tu idylické zákutia s čriedami oviec a horskými bystrinami. Čo bolo pre mňa veľmi výhodné, že aj vo výške vyše 2500 m n.m. je možné presúvať sa autom.
Azerbajdžanské hory sú hojne obývané. V prvom rade sú to jednoduché príbytky horských pastierov, ktorí tu trávia väčšinu roka - a je ich veľmi veľa. Ale aj stabilné osídlenie vo forme dedín, alebo lazov je tu úplne samozrejmé a veľmi časté. Dá sa povedať, že kamkoľvek prídete, nájdete tu nejakú „zašitú" dedinku, ktorá si žije svoj život ďaleko od civilizácie, s veľmi obmedzeným a ťažkým prístupom.
V takej dedinke musí byť všetko, čo ľudia potrebujú na bežný život. Okrem obchodu je tu škola, obyčajne aj zdravotné stredisko a sem tam aj nejaká malá mešita.
Takou ukážkou môže byť dedina Elesgerly ležiaca vo výške okolo 1400 m n.m.
Gumové čižmy sú tu zrejme povinnou výbavou...
Miestna škola.
Ľudia aj vo výške okolo 1500 m n.m. majú svoje roličky, ktoré starostlivo obrábajú a tie im poskytujú základnú obživu. Aj z tade mladí pomaly utekajú za pohodlnejším životom tam dole , ale napriek tomu, to ani zďaleka nie sú osady obývané „chatármi", ako ich poznáme u nás. Dostatočné množstvo detí, ktoré tu všade nájdete svedčí o tom, že tieto horské a vysokohorské dediny žijú.
Čo je treba ich ľutovať to sú najmä prístupové cesty do horských dedín. Sú v stave, ktoré sa ani jednou vetou nedajú opísať. To sa proste musí zažiť. Samozrejme, že my sme si na výlety do týchto horských dedín vyberali dobré počasie - a aj tak to bol adrenalín. Ťažko si predstaviť ako to tu vyzerá v dáždivom období, alebo v zime.
Je paradoxné, že práve do najvyššie položenej dediny v Azerbajdžáne - Chynalyku, ktorá leží vo výške 2300 m n.m. vedie krásna asfaltka .
A ako je to teda s tými lesmi ? Dá sa povedať, že väčšina azerbajdžanských hôr je buď „úplne holá", alebo hory sú síce zelené, ale len od trávy a maximálne kríkových porastov.
Ak už sa vyskytnú lesy, tak sú to takmer určite listnaté lesy, väčšinou dubové a agátové.
Smrekové, borovicové, alebo jedľové lesy tu nenájdete. Hoci borovica je v Azerbajdžáne svojim spôsobom dosť obľúbená, lebo ju nájdete na každom kroku. Ale len ako produkt ľudských rúk.
V Azerbajdžáne majú vládny program na podporu rozšírovania zelene a zvlášť stromov, takže takmer po celý rok tu bežne natrafíte na skupiny ľudí ako sadia stromy. Väčšinou je to okolo ciest a závodov. Aj dnes pri návrate z práce som na začiatku Sumgajitu videl ako skupina žien v bielych plášťoch v areále svojho podniku s lopatami v rukách kopú jamky a sadia stromčeky. Veľmi mi to pripomínalo naše socialistické brigády a plnenia socialistických záväzkov, ale čo už...
Pre našinca je pohľad na tunajšie holé kopce v každom prípade zaujímavý a nezvyčajný . Ba dokonca niekedy, napríklad pri západe slnka aj dosť „fotogenický".
Zaujímavé sú tiež hory, ktoré tvoria akási predhorie Kaukazu. Tiahnú sa niekoľko kilometrov na západe krajiny. Svojím ostrými kontúrmi pripomínajú štíty veľhôr, hoci v skutočnosti sa týčia len do výšky okolo 500 m. Pravda je to „poctivých" 500 metrov, lebo rovina pod nimi je v nadmorskej výške okolo 10 - 20 m n.m. Takou ukážkou môže byť Chodžasen pohorie, neďaleko Jevlachu a Gandže.
Parádny úkaz našiel kolega Tóno neďaleko Bešbarmaku. „Pruhované pohorie" je naozaj krásne. Nepodarilo sa mi zistiť čo spôsobuje toto zafarbenie, ale keď prídete do Azerbajdžanu nenechajte si újsť takúto podívanú - je to len okolo 100 kilometrov od Baku...
