Mal som tú výhodu, že hneď druhý deň som absolvoval „spoznávaciu jazdu" na stanovisku rušňovodiča na trase Baku - Gandža, čo je cca 350 km naprieč Azerbajdžanom. Kdesi som raz čítal, že najkrajší pohľad na krajinu je z konského sedla. Nikomu tento názor neberiem, ale pre mňa je zase nenahraditeľný pohľad na krajinu zo stanoviska rušňovodiča. Pred Vami sa ako v nejakom širokouhlom filme striedajú scenérie miest, dedín, pustatiny a kde je , tak aj lesa. Život v krajine máte ako na dlani. Takáto „spoznávacia jazda" mi už raz v živote pripravila menší šok. To keď som kedysi dosť dávno - „ešte na konci minulého storočia" absolvoval takúto jazdu na stanovisku rušňovodiča v Holandsku. Takú čistotu na trati, aj okolo trate som si ani len predstaviť nevedel. A keďže pri návrate z tohto pobytu som absolvoval jazdu vlakom z Holandska, cez Belgicko a Rakúsko až k nám domov - tak som mohol „ v priamom prenose" sledovať tie evidentné rozdiely. No a teraz po dlhých rokoch som prežil opäť taký menší šok - pravda s opačným znamienkom. Pri jazde vlakom naprieč Azerbajdžanom väčšina cesty je vedená nie veľmi zaujímavou monotónnou krajinou. Preto sa jednoducho nedá prehliadnúť jeden z problémov Azerbajdžánu - „čo s odpadom". Je mi ľúto mojich azerbajdžanských hostiteľov a kolegov - ale občas mám pocit , že prechádzam jedným veľkým smetiskom.
Veru, bude to trvať ešte veľa rokov, pokiaľ sa tieto zlozvyky a tieto neriešené problémy podarí Azerbajdžancom odstrániť.
A pri tom samotní Azerbajdžanci a najmä tunajšie ženy chodia veľmi čisto poobliekaní. Snaha o čistotu je zrejmá aj v každom meste. Čaty zametačov (skôr zametačiek) dennodenne, bez ohľadu či je sobota, alebo nedeľa, krížujú ulice a námestia miest. A tak môžeme im závidieť napr. perfektne čistý „Bulvár" , alebo pešiu zónu v centre Baku.
Ale môžeme sa tiež kochať pekne upraveným dvorom v niektorých z rodinných domoch.
Zažil som tu aj typický „upratovací subotník" na brehu Kaspického mora. (Mladšej generácii by asi bolo treba vysvetliť pojem „subotník" - ale to hádam niekedy inokedy)
Nuž ale, tie neriešené odpady zanechajú hlbokú a negatívnu stopu.
V priamom kontraste k týmto „smetiarskym" problémom som si po krátkom čase všimol ďalšiu zvláštnosť - veľká starostlivosť o čistotu svojich rúk, najmä pred jedlom. Nech prídete kdekoľvek - či v centre Baku, alebo v najzápadlejšej dedine - všade ak idete jesť, tak prvá cesta Vaších domácich kolegov vedie k umývadlu. Ak by to náhodou ešte nestihli, alebo ste tam sami, tak Vás na možnosť umytia rúk upozornia miestní čašníci. Po svojich cestách Európou som letel s viacerými leteckými spoločnosťami, ale jedine Azerbajdžanské aerolínie Vám pred jedlom donesú mokrú, horúcou vodou napustenú plátennú utierku na umytie rúk. V lepších reštauráciách Vám pre zmenu k obedu ako samozrejmosť na umytie rúk prinesú na stôl nádobku s teplou vodou, napustenou citrónom, alebo nejakými voňavými olejmi.
Nedalo mi a začal som pátrať po príčine , alebo pôvode tohto nakoniec správneho a pekného zvyku.
A výsledkom môjho „bádania" sú dve varianty vysvetlenia tejto starostlivosti o čistotu rúk.
Tým prvým vysvetlením sú stáročné tradície. Zakaukazské národy , ale aj Turci po mnohé stáročia stolovali posediačky na zemi a jedlo konzumovali takmer výlučne rukami. Dodnes je tento spôsob požívania stravy , to jest jedenie jedla rukami, veľmi zaužívaný . Stretnete sa s ním nielen v jednoduchých „yemekchánach" - jedálňach, ale napr. aj pri organizovaných firemných obedoch. Povedal som si „no áno - kuracie stehno, to beriem, ale ako je možné jesť rukami napríklad ryžu, alebo zemiakovú kašu?" No veľmi jednoducho. Azerbajdžanci počas obeda skonzumujú veľké množstvo chleba, a to buď klasického, alebo tenkého, tzv. arabského chleba. A práve tento chlieb slúži na naberanie ryže, alebo zemiakov.
Druhým vysvetlením častého umývania rúk sú naboženské tradície. Vyše 90 % obyvateľov Azerbajdžánu sa hlási k moslimskému náboženstvu. Korán, prostredníctvom svojho výkladu „šarijádu" prikazuje moslimom ako by sa mali správať, aby naplnili príkazy Koránu. Jednou z povinností je 5 (alebo aspoň 3) krát za deň sa modliť. A k týmto modlitbám by mali pristupovať s rukami umytými po lakeť, s umytými nohami a umytou tvárou.
Schválne nebudem tu do detailov rozoberať ďalšiu stáročnú tradíciu - hygienu na toaletách.
Myslím, že keď si tieto vysvetlenia dáme do niekoľko storočných tradícií, tak sa niet čomu diviť.
Nakoniec - na čistých rukách nevidím nič zlého ...
