Daškesan leží len 36 km južne od druhého najväčšieho azerbajdžanského mesta Gandže. V priebehu tých 36 kilometrov je treba prekonať výškový rozdiel takmer 1200 metrov. Cesta plynule stúpa údolím riečky Koškarčay, kde sa o priestor poctivo delí so železničnou traťou.
Aby toto „bratské" spolužitie vôbec mohlo vzniknúť bolo potrebné vybudovať niekoľko mostov, či nadjazdov. Tieto skvostné pamätníky stavbárskeho umenia minulého storočia ešte aj dnes dotvárajú ráz tejto peknej doliny.
Zachoval sa tu aj staručký klenbový cestný most na starej ceste, ktorá už nie je využívaná. Most je zachovaný ako technická pamiatka.
Dolina je pomerne husto osídlená. V minulosti žila v tejto oblasti dosť početná menšina arménskeho obyvateľstva. Etnické „čistky" počas vojny pred dvadsiatimi rokmi však úplne zmenili osídlenie tejto oblasti. Arméni museli odísť do Arménska a naopak Azerbajdžanci vyhnaní z Arménska osídlili tieto dediny. Jedným zo symbolov takejto „etnickej výmeny" je dedina Bajan, ležiaca tak na pol ceste medzi Gandžou a Daškesanom.
Táto rozsiahla dedina s vyše 3000 obyvateľmi zrejme toho pamätá veľmi veľa. Nájdete tu kaplnku z VIII. storočia, ešte z čias „albanského osídlenia" . K nej bol prilepený v roku 1863 kresťanský kostolík, ktorý využívalo vtedajšie arménske obyvateľstvo. Tento z vonku ešte celkom zachovalý kostolík dnes už nie je funkčný a využívaný je len ako obecný sklad.
Jeden z miestnych obyvateľov, ktorý nám otvoril kostolík nám ochotne porozprával autentické zážitky spred 20 rokov, kedy došlo k „výmene" obyvateľov Bajanu. Pre nás je ťažko čo i len predstaviť si takúto situáciu. No boli to ťažké časy...
A ako sme videli v dedine, aj dnešná doba im „manu z nebies" neponúka. Poďme teda na malú prechádzku po uličkách Bajanu.
My však pokračujeme ďalej v prechádzke po Daškesanskom okrese. Bez nejakých náročných stúpaní sme z ničoho nič pod mestom Daškesan.
Naschvál som použil výraz „pod", lebo Daškesan je vybudovaný doslova na vrchole hory.
Mesto je „dieťaťom socialistickej industrializácie" - čiže povojnového spriemyselňovania, ktoré poznáme aj u nás. Hoci Daškesan existoval dávno pred druhou svetovou vojnou. Už v materiáloch z konca XIX. storočia sú uvádzané dve Arménmi obývané dedinky : Dolný a Horný Daškesan. Tie existujú aj dnes, ale ležia dole pod horou a teda pod mestom Daškesan. Motívom pre založenie nového mesta boli veľké ložiská železnej rudy a iných surovín, ktoré sa využívajú pri výrobe hliníka vo veľkom hlinikárskom kombináte v neďalekej Gandži. V roku 1943 si na vrchole hory postavila svoju základňu neveľká geologická expedícia. O tri roky na to už začali na samom vrchole hory - na mieste dočasnej geologickej základne, s výstavbou mesta a v roku 1948 už Daškesan dostal štatút mesta. Dnes mesto a teda aj celú oblasť tiež zasiahol banícky útlm, čo je na prvý pohľad vidieť na odstavených zariadeniach kedysi veľkého baníckeho centra.
Zrejme oveľa viac pociťujú tento útlm obyvatelia mesta. Samotné mesto nijako mimoriadne nezaujme.
Aj "obyvatelia Daškesanu" si opatrne obzerali cudzieho návštevníka
Najkrajší je asi pohľad z najvyššieho miesta v meste dole do údolia...
Prvé čo človeka napadne pri prechádzaní týmto mestom je zimná sánkovačka. Uličky mesta sú na to ako stvorené. Ale v skutočnosti to tu v zime asi až také romantické nebude...
Je tu predsa len jeden monument, ktorý sa nedá prehliadnuť. Je to vysokánska socha, ktorá je umiestnená pri vstupe do mesta a pripomína klasické socialistické budovateľské umenie. Od domáceho „informátora", ktorý sa nám prihovoril zisťujeme, že v skutočnosti je to socha Medžnuna - dramatického hrdinu jedného z eposov najslávnejšieho azerbajdžanského básnika Nizamiho, ktorý žil v XII.storočí.
Magda Medžnúnovi siahala akurát tak po kolená...
Opúšťame „nudný" Daškesan a pokračujeme na juh, trochu bližšie ku velikánom Malého Kaukazu.
Pár kilometrov za mestom nachádzame mramorový lom. Vyzerá dosť zanedbane, ale zrejme sa v ňom ťaží.
Aj tu , dalo by sa povedať „pánu bohu za chrbtom" pulzuje život. Dediny sa rozširujú - výstavba rodinných domov , nakoniec ako po celom Azerbajdžane, „prekvitá". Azerbajdžan nemá problémy s rastom populácie a tak početná súčasná mladá generácia potrebuje bývanie. Počas obeda v Chošbulagu sa dozvedáme, že nie všetky domy stavajú len domáci. Dosť je tu už aj takých domov, lepšie povedané viliek, ktoré si majetnejšia vrstva buduje ako letné sídla.
No príroda je tu pekná. Posúďte sami...
