Už samotný fakt, že je to pamiatka zaradená do Svetového dedičstva UNESCO je dostatočným lákadlom. Druhým by mal byť fakt, že to je len cca 60 km od Baku. Tretím lákadlom určite bude pohľad, ktorý sa naskytne návštevníkom Azerbajdžanu buď z auta, alebo z vlaku pri ceste na juhozápad krajiny. Dve hory posiaté obrovskými balvanmi hádam ani nie je možné si nevšimnúť.
A tak nie div, že som využil prvú príležitosť na to, aby som si to „ohmatal" z blízka. „Skalné mesto", ako som si ho pre seba nazval, je vidieť už zďaleka, ale otázka bola , či sa mi podarí k nemu dostať na prvý krát, pretože turistické značenie v Azerbajdžáne určite nepatrí k pýche tejto krajiny. Na moje prekvapenie našiel som aj dve informačné tabuľky a tak sme sa bez problémov dostali k závore so strážnou búdkou. (tá musí byť hádam všade) Strážnik nám čosi po azerbajdžansky povedal, ale moja slovná zásoba z azerbajdžanštiny je zatiaľ len asi 30 slov, čo zďaleka nestačilo na získanie potrebných informácii. Závora sa otvorila a my sme bez problémov pokračovali ďalej. Hneď asi po 300 metroch sme míňali peknú, novopostavenú budovu.
My sme však pokračovali sme do kopca až k samotnej bráne „Skalného mesta".
Tam nás zastavil jeden zo skupinky strážnikov a našťastie v ruštine nám vysvetlil, že dnu môžeme len so vstupenkami, ktoré si zakúpime dole v múzeu. Pochopili sme, že tá pekná budova je to múzeum, kde sa predávajú aj lístky do areálu. Našťastie sme boli autom, ináč tú cca 2 kilometrovú cestu naspäť k múzeu by sme museli ešte dvakrát (tam a späť) absolvovať peši. Nakoniec sme v Múzeu strávili aj dosť dlhý čas, pretože je celkom dobre a zaujímavo spracované. A hoci bežne sa toto múzeum zrejme absolvuje individuálne, nám sa predsa len venoval jeden zo zamestnancov múzea. Kvôli úplnosti informácie uvediem, že vstupenka do Múzea, vrátane návštevy „Skalného mesta" stála 2 Manaty (takže približne 2 Eura), za každý foťák sme priplatili po 1 Manate a sprievodca po „skalnom meste" nás stál 5 Manatov, za celú skupinku.
Už cesta k vstupnej bráne je lemovaná obrovskými bralami, ktoré vzbudzujú rešpekt i záujem zároveň.
Podstata a historická zvláštnosť „gobustanu" však nie je v samotných obrovitánskych balvanoch , ktorými je posiaté celé úbočie tejto hory. Oveľa cennejšie sú kresby vyryté v skalách, ktoré sa tu v hojnom počte nachádzajú. Vedci tvrdia, že obrázky do skál vyryli obyvatelia tohto kraja asi pred 10.000 rokmi. Hoci podobne staré obrázky vyryté v skalách sa nachádzajú aj v iných častiach sveta, predsa len Gobustan je cenený za veľké množstvo zachovalých obrázkov (našlo sa ich tu okolo 6000).
Pre verejnosť je zatiaľ otvorená len jedna časť veľkého areálu, ktorý sa rozlieha na 50 hektároch. Vzácne je tiež to, že sa nejedná len o praveké obrázky, ale vedci dokázali, že obrázky boli vyrývané do skál postupne aj v neskorších obdobiach, čo svedčí o tom, že Gobustan bol osídlený takmer permanentne až do novoveku. Jeden z dôkazov toho je aj nápis, ktorý sa našiel na skale v tomto areále , a ktorý svedčí o tom, že v Gobustane boli v závere prvého storočia aj vojská rímskeho cisára Domitiána.
Skôr ako perličku uvediem, že tu nájdete informačnú značku, ktorá sa často nevyskytuje : „Pozor hady". Nakoniec v tých skalách ani niet sa čo diviť. Pri našej návšteve sme sa pozdravili len s ich kolegami - zdatnými jaštericami.
Nepúšťam sa do popisu jednotlivých zobrazení aj kvôli rozsahu príspevku aj kvôli tomu, že to nechám na odborníkov, alebo internet. Aj bez toho je prechádzka po tomto „skalnom meste" impozantná.
Môj maďarský priateľ mi vtedy v Debrecíne doplnil aj dovetok : Dvadsaťpäť na zadok si zaslúži tiež ten, kto už raz na Puszte Hortobágy bol a vrátil sa tam ešte raz."
Ja som bol na Hortobáďskej puste dva krát a v Gobustane som už stihol byť tri krát ...?
