Navštívili sme najvýznamnejšie kláštory a kostolíky tohto regiónu. Spoločným znakom väčšiny zachovalých objektov je, že pochádzajú z obdobia raného kresťanstva. Najstaršie objekty sú zo 4. až 7. storočia nášho letopočtu, čo samo o sebe vzbudzuje rešpekt, úctu a obdiv.
Ich architektúra je veľmi podobná, až miestami človek nadobudne pocit, že je to všetko „na jedno kopyto".
My sme však začali náš „kláštorný okruh" prehliadkou niečoho, čo sa bežne nevidí - jaskynným kláštorom Dávid Garedža.
Je to vlastne komplex jaskynných kláštorov pochádzajúcich zo 6. storočia. Do komplexu patrí okolo 20 v skalách vytvorených jaskynných kláštorov.
Najskôr sme sa zastavili v kláštore sv. Jána Krstiteľa.
Tak ako vo väčšine týchto kláštorov, aj v tomto kláštore žijú ešte aj dnes mnísi. V areále vládol čulý pracovný ruch. Do kláštornej kaplnky nás sprevádzajúci mních pustil, ale kláštorné jaskyne sme prezrieť nemohli.
Stavebné úpravy, ktoré sa tu realizujú naznačujú „veľký závan súčasného sveta" do týchto starobylých priestorov...
Pokračovali sme ďalej. O pár kilometrov nás privítal komplex pomenovaný po svätom Dávidovi, ktorý je považovaný za centrum kláštorného komlexu.
... už vstupná brána do kláštora Dávida Garedžu "dýcha" históriou...
Zvláštnosťou hlavného kláštora Davida Garedžu je to, že dnes leží na území dvoch štátov. Hlavná časť kláštora je situovaná na severnom úpätí pohoria.
Celý areál je reštaurovaný a udržiavaný.
Najväčšou atrakciou sú ešte aj dnes mníchmi "obývané" jaskynky.
Pri pohľade zhora je vidno v akom nepohostinnom kraji sa kláštor nachádza.
Na odvrátenom južnom svahu, hneď pod hrebeňom sa nachádza vyše 100 jaskýň, ktoré používali mnísi ako obytné bunky.
Tesne nad jaskyňami po chrbte pohoria dnes vedie štátna hranica medzi Gruizínskom a Azerbajdžanom a tak hlavné objekty kláštora sú na území Gruzínska a jaskyne sú na území Azerbajdžanu.
Ako sme sa sami presvedčili, táto zvláštnosť je obomi krajinami rešpektovaná. Nemali sme nijaký problém z gruzínskej strany prekročiť hranicu a pozrieť si kláštorné jaskyne na azerbajdžanskej strane.
Ukážky dnes už neobývaných jaskyniek so zachovalými dobovými freskami.
Ale aj tu v nehostinnom kraji v kláštornej predajni suvenírov sme si mohli kúpiť fľašu dobrého vína. Po tej turistickej prechádzke na azerbajdžanskú hranicu s prevýšením okolo 200 metrov nám hlt dobrého vínka dobre padol.
Alaverdi :
Katedrálny chrám v Alaverdi je vidieť už z diaľky niekoľkých kilometrov. Nie preto, žeby bol postavený na kopci, ale jeho veža je vysoká 50 metrov, čo bolo dlho najväčšia výška kostolnej veže v Gruzínsku.
Alaverdi je ešte aj dnes sídlom mníšskeho rádu. Jedno z pravidiel doteraz platných je zákaz vstupu do objektu „ľahko" oblečeným návštevníkom. Preto hneď pri vstupe do kláštora si návštevník najmä v lete musí obliecť pripravené plášte.
Pre Gruzíncov je vzácnosťou to, že tu sú pochovaní viacerí Kachetinskí králi a kniežatá.
Na vinohrad sme natrafili aj tu - priamo v areále katedrály je pekne udržiavaná vinica.
Ikalto :
Jednou z najstarších pamiatok je Ikalto.
Prvé objekty boli postavené v VI. storočí. Tie sa však nezachovali, ale na ich mieste boli postupne postavené nové objekty. Najstarší zachovaný objekt je kaplnka postavená v VIII. storočí.
Asi najväčší význam tohto komplexu spočíva v tom, že tu od XII. storočia pôsobila akadémia.
To že pestovanie vína v tomto kraji je a určite aj v dávnych dobách bolo doménou tohto kraja potvrdzujú aj pozostatky v kláštornom komplexe Ikalto.
Nekresi:
Ako väčšina kláštorov, aj Nekresi je postavený na úbočí pohoria.
Dnes sa turisti môžu vyviesť do kláštora mikrobusom, ktorý úzku a strmú 1,5 kilometrovú cestu absolvuje každú polhodinu. „Perlou" komplexu je malý kostolík, postavený v IV. storočí hneď po uznaní kresťanstva ako hlavného náboženstva.
Význam Nekresi zvýraznila aj skutočnosť, že dlhé obdobie tu bolo aj biskupské sídlo.
Biskupské sídlo. V spodnej časti sa nachádzali priestory na spracovanie vína.
A čo víno ... ? Samozrejme, že nemohlo chýbať. Pod biskupským kostolom sú rozsiahlé priestory na spracovanie vína.
Podzemné amfóry - kvevri
Stará a Nová Šuamta:
Len niečo vyše kilometra od seba vzdialené kláštory však majú spoločné len pomenovanie. Aj architektúra aj obdobie vzniku sú odlišné.
Historicky vzácnejšia je Stará Šuamta, kde sa nachádza aj malý kostolík z V.storočia. Ďalšie objekty boli postavené v VII. storočí.
Novú Šuamtu dala postaviť v XVI. storočí kráľovná Tina. Podľa legendy sa jej v mladom veku prisnilo, že dá postaviť kláštor. Dlho nemohla nájsť to miesto, ktoré sa jej v sne ukázal, ale po mnohých rokoch hľadania ho našla a dala tam postaviť kostol. Kláštor aj dnes obýva mníšska rehoľa.
A ako som už naznačil v úvode, po ceste medzi kláštormi sme naďabili na mnoho uputávok do vínnych domov.
Ako prvý sme si vybrali ten, ktorý nám poradili naši domáci - vinársky závod Shumi v Cinandali. Staručký vrátnik bol našou návštevou zjavne zaskočený. Po telefonickej „porade s vedením" nás však pustil ďalej. Ako sa ukázalo, závod je celkom slušne pripravený na návštevy turistov. Naša sprievodkyňa nás najprv povodila po minimúzeu v areale závodu.
Potom cez pivnice a archív sme skončili vo vnútornej časti múzea.
Tu sme sa dozvedeli, že názov Shumi v pradávnej gruzinštine znamenal pravé čisté víno. Aj firemný znak vychádza z dávnej histórie. Predstavuje bájne zviera Grifon s telom leva a krídlami vtáka.
Nie náhodou. Legenda hovorí, že mýtický vták Grifon pred niekoľkými tisícročiami priniesol ľuďom hrozienko, ktoré potom ľudia začali pestovať a rozšírilo sa po celom svete. A táto udalosť „vzniku vinohradníctva" sa podľa legendy mala stáť práve tu v Gruzínsku.
Záver príjemnej návštevy sme strávili degustáciou kvalitného gruzinského vína a malým nákupom v závodnej predajni.
Druhú návštevu vinárskeho závodu sme si naplánovali na trase k azerbajdžanskej hranici. V najsilnejšej vinohradníckej oblasti Gruzínska v Kindzmarauli sme si vybrali vinársky závod v Kvareli.
Vinársky závod, ktorý má bohatú tradíciu. Jeho priestory slúžili ako vinné sklady ešte pre ruských cárov. Aj tu bol úvod našej návštevy veľmi rozpačitý. Bez problémov sme vošli do areálu a hľadali sme niekoho, kto by sa nás ujal.
Až po nejakej chvíli som oslovil jedného z robotníkov, ktorý nás doviedol k sprievodkyni. Tá už ale bola perfektne pripravená. Absolvovali sme klasickú obhliadku závodu s odborným výkladom.
Dozvedeli sme sa, že v Gruzínsku sa dnes vyrába víno 3 metódami: európskou, štandardnou a kachetínskou.V závode v Kvareli je súčasný pomer 80 % európskou metódou a 20 % kachetínskou metódou. Hlavný rozdiel je asi v spôsobe akým víno dozrieva. Zatiaľ čo pri európskej metóde víno dozrieva v drevených, alebo nerezových sudoch...
...- v kachetínskej metóde víno dozrieva v hlinených amfórach zakopaných v zemi, ktoré domáci nazývajú „kvevri".
Aj v Kvareli sme si nakoniec zgustli na degustácii.
Prehliadku sme ukončili ako sa patrí - v závodnej predajni. Neodolali sme ani tunajším špecialitam - Gruzínsky koňak (brandy) a 50 percentná Chacha (čača).
