Prvým príkladom bude vyše dvadsaťpäťročná spomienka na Vianoce v podmienkach bývalého Sovietskeho zväzu.
V tom čase sme trávili niekoľko Vianoc u našich priateľov na Ukrajine. Vlastne sme vtedy slávili dva krát Vianoce - najprv tie naše doma na Slovensku a potom po Novom roku na Ukrajine tie ich tzv „ruské" 6. a 7. januára.
U nás aj v čase najtvrdšieho socializmu Vianoce boli Vianoce. Aj keď mali samozrejme oficiálne iný obsah, za dvere domov sa už vtedajšia moc nedostala a bolo na ľuďoch, či Vianoce slávia svetským alebo náboženským spôsobom.
Ináč tomu bolo za východnými hranicami. Ich Vianoce 6.-7. Januára neboli oficiálnym štátnym sviatkom. Naviac, náš priateľ Ľoňa bol riaditeľom miestnej základnej školy. Čo i len maličký prejav solidarity s náboženskými sviatkami si nemohol dovoliť. A tak slávenie štedrého večera bolo sprevádzané vždy príslušnými „bezpečnostnými" opatreniami. Tým prvým bolo zakrytie okien rôznymi dekami, aby z ulice nebolo vidieť rozžiarenú „jolku" a naše štedrovečerné stolovanie. Ďalším opatrením bolo, že počas večere jeden z členov rodiny držal stráž na schodoch, aby v prípade nejakej neočakávanej „návštevy" (niekoho z vyšších kontrólnych orgánov) sme stihli večeru prerušiť.
Večeru sme museli stihnúť tak, aby medzi šiestou a ôsmou mohol Ľoňa obchádzať dedinu a kontrolovať, či jeho žiaci nechodia po dedine vinšovať. Ľoňa si svoju kontrolu organizoval tak, že najprv zistil kde sú vinšovníci a potom išiel na opačnú stranu, aby sa im vyhol. Čomu sa ale nechcel vyhnúť - ba naopak bola to najdôležitejšia úloha jeho sviatočného večera - to bolo to aby ho pri kontrole našli okresní inšpektori, ktorí v ten večer na aute obchádzali svoj okres. Dospelí vinšovníci s husľami a harmonikou tí vedeli, že súdruh riaditeľ ich nemôže prijať. Napriek tomu jeho dom neobišli. Zahrali pod oknami aj zavinšovali, a bez toho aby čakali čo i len poďakovanie odišli.
Pre našich hostiteľov v prípade nejakej kontroly, bola aj naša prítomnosť akousi poistkou vysvetlenia štedro prestretého stola. Ja práve na „ruský" štedrý večer mám narodeniny. To už bola dostatočná ospravedlnenka.
Druhým príkladom sa vrátim v čase do súčasných dní, len sa prenesiem niekoľko tisíc kilometrov od nášho Slovenska.
Našincovi v Azerbajdžane blížiace sa sviatky pripomínali aspoň „jolky", ktoré stavajú v mestách.
Stavanie "jolky" v azerbajdžanskom meste Sumgajit.
„Jolky" sú pozostatok ruského vplyvu na moslimský Azerbajdžan. V časoch ZSSR bol vianočný strom symbolom Nového roka vo všetkých, teda aj v moslimských republikách. Za tie roky si aj v Azerbajdžane tak zvykli, že vianočný strom stavajú aj po vzniku samostatného Azerbajdžanu. V porovnaní s nami je tu jeden veľký rozdiel. Zatiaľ čo u nás vianočný stromček, ako symbol Vianoc je aj vo všetkých domácnostiach, v Azerbajdžane sú vianočná stromy - teda „jolky" len na námestiach miest, prípadne v hoteloch a iných inštitúciach.
Novoročná "jolka" a "Ded Moroz"v jednom z hotelov v Jevlachu.
Doma vianočné stromčeky nestavajú. To preto, lebo V Azerbajdžane , ako moslimskej krajine sa Vianoce neslávia. Hlavným sviatkom Azerbajdžancov je „Nouruz" , ktorý sa slávi v marci. Jolka s klasickým Dedom Mrázom sú len vďačnou pastvou pre detské očičká a príležitosťou na zaujímavé foto.
Aby Nový rok nezostal osamotený, tak 31. december bol vyhlásený za štátny sviatok ako Deň solidarity Azerbajdžancov na celom svete. Do tretice je voľný ešte aj druhý január. Predsa len prechod do ďalšieho roka je treba nejako zvýrazniť...
Skrátka - niet nad naše Vianoce...
