Hlavný režisér so slúchadlami a mikrofónikom nakoniec tesne pred siedmou dal pokyn a ... zapli sa všetky veľkoplošné obrazovky v svadobnej sále (tam ich bolo 5) a v ďalších príľahlých priestoroch „saraya". Mladomanželia vystúpili z auta a doprevádzaní ( ... v prvom rade samozrejme kameramanom a fotografmi...) dvomi dievčatami, ktoré niesli - zrkadlo a zažaté sviece - azerbajdžanské svadobné symboly, prichádzali do svadobnej miestnosti. Cestu im vystieľali lupeňmi kvetov „anjelici".
Samotný svadobný akt sa uskutočnil pod baldachýnom, uprostred svadobnej sály.
Bol „príjemne krátky". Dva krátke príhovory a slávnostné podpisy svadobných zápisníc.
Celý svadobný akt v detailnom zobrazení sledovali svadobní hostia na veľkoplošných obrazovkách.
Potom už viedla cesta novomanželov ku svojmu stolu umiestnenému na čestnom vyvýšenom mieste s výhľadom na celú sálu.
Chýbalo už len nejaké „oficiálne otvorenie svadby". Táto čestná povinnosť podľa azerbajdžanských tradícií patrí otcom mladomanželov. Len pre zaujímavosť krátko odbočím. Ešte aj dnes majú rodičia v Azerbajdžáne významnú a presne určenú úlohu nielen počas svadby, ale už od prvých spoločných krokov mladého páru, prakticky hneď od ich vážnejšieho zoznámenia. Napríklad to, že dievča začína chodiť s nejakým chlapcom sa ako prvá musí dozvedieť matka. Otec zase je ten, ktorý nakoniec dá oficiálny súhlas mladým k tomu, že sa môže pripravovať svadba. Ale vrátim sa k našej svadbe. Po privítaní a príhovore oboch otcov sa obaja pobrali na tanečný parket a za doprovodu azerbajdžanskej muziky zatancovali tradičný tanec. Týmto bola svadba oficiálne otvorená.
My, svadobní hostia sme pokračovali v jedení a pití a začalo sa tiež tancovať. V rytme tradičnej domácej muziky sa tancovalo zásadne v kruhu, alebo vo viacerých menších kruhoch. Začal jesť aj mladý pár. Ale len začal, pretože „v tom momente" začala iná činnosť - fotografovanie. Mladý pár sedel vo svojich „kráľovských" kreslách a postupne po skupinkách z oboch strán sa k nim pridávali svadobní hostia.
Pri 500 hosťoch takéto fotografovanie s krátkymi prestávkami trvalo asi hodinu a pol. Ako som neskôr zistil fotografovanie dnes, v dobe technických vymožeností , malo aj svoje pokračovanie. Za krátky čas už boli fotografie vystavené dole v „zhromažďovacej sále" na pripravenom obrovskom stole a vcelku úspešne sa predávali.
Konečne sa „dofotografovali" všetci záujemcovia a mladý pár sa presunul na tanečný parket aby obklopený ženami zatancoval prvý spoločný tanec.
Po krátkom spoločnom tanci sa pár rozdelil a nevesta zostala tancovať so ženami v jednom kruhu a ženích tancoval vedľa v mužskom kruhu. Hoci tunajšie tance tancujú hlavne všetci spolu, pri tomto tanci sa postupne vystriedali pri neveste a vo vedľajšom kruhu pri ženíchovi postupne všetci tancujúci. Zatiaľ čo nevesta so svojim tancom bola hotová za pár minút, ženích so svojou mužskou skupinou si zatancoval neúrekom dlho.
Až po týchto „povinnostiach" sa mohli mladomanželia aspoň trochu v kľude najesť. V sále pokračovala zábava pri zmenenom hudobnom žánri - v rytme moderných melódií s doprovodom speváčky. Ale to sa zase tancovalo len v kruhu. „Párové" tance v dvojici prišli na rad až pri ďalšej zmene hudobného žánru asi po 3 hodinách zábavy.
Už som spomínal „darčekové urny". Aj v týchto končinách už pre začínajúci pár majú najväčší význam dary v peňažnej podobe. Túto pasáž svadby - „obdarovanie novomanželov" - mali zrežírované úplne precízne. V predsieni svadobnej sály sú umiestnené 2 „darčekové urny" - pre rodinu nevesty „Qiz evi" a pre rodinu ženích „Oglan evi" . V preklade to znamená „nevestin dom" a „ženíchov dom".
Pri urnách na stole boli pripravené 2 kôpky obálok s predtlačou pre napísanie mena darcu. V priebehu svadby hostia voľne prichádzali k urnám a „splnili si svoju darovaciu povinnosť".
Svadba pokračovala spontánne pri hudbe, tanci a hlavne jedení . Nálada v sále bola naozaj dobrá. Tanečný parket prakticky nezostal ani na chvíľu prázdny. Aj pri 500 ľuďoch bola po celý čas v sále prijateľná klíma najmä vďaka tomu, že sa v nej nefajčilo a zrejme tiež vďaka dobre pracujúcemu klimatickému zariadeniu sály. Po celý čas snímali zábavu v sále všadeprítomné kamery a ľudia si takto mohli krátiť čas sledovaním diania na veľkoplošných obrazovkách.
Po jedenástej večer sa hostia začali postupne rozchádzať, tak že po polnoci zostali už len „skalní" a najbližšia rodina, ktorá to ukončila okolo druhej v noci.
Azerbajdžanskú svadbu som teda absolvoval. Zaiste nie všetky svadby v Azerbajdžáne sú také honosné, ale z rozprávania mojich azerbajdžanských kolegov a známych táto svadba mala všetky charakteristické prvky azerbajdžanskej svadby : veľa ľudí, veľa jedla a pitia, veľa tanca a muziky, spontánna zábava a štedrosť hostiteľov i hostí (samozrejme každý v rámci svojich možností)...
