Táto situácia nie je nová . Vyvinula sa plynule v priebehu celých desaťročí a preto pre domácich vodičov nie je nijako mimoriadna. Podiel na tom má niekoľko aspektov. V prvom rade k tomu prispelo to, že hádam vo väčšine Azerbajdžanu je hlavným zdrojom obživy miestneho obyvateľstva poľnohospodárstvo. Väčšie, či menšie stáda kráv a oviec sú preto doslova na každom kroku. Počas jedného „pivného" sedenia sme túto situáciu rozoberali a konštatovali sme, že v Azerbajdžane pripadá hádam na každého Azerbajdžanca jeden baran. Vôbec sme si neuvedomili , že náš rozhovor počúvajú pri susednom stole a už vôbec sme nečakali, žeby sa ich to malo nejako dotknúť. Naši „reštaurační" susedia si buď zle preložili, alebo zle si vysvetlili náš rozhovor ale spojenie Azerbajdžancov s baranmi ich očividne pobúrilo. Domáci kolega Bašarat, s ktorým sme túto "vážnu" tému rozoberali, mal čo robiť, aby tento rodiaci sa „medzinárodný konflikt" urovnal.
K tomu, že o cesty sa autá musia deliť so zvieratami zrejme prispelo aj to, že pre zvieratá nie je vytvorená alternatívna možnosť pre ich pohyb. Všetky cesty, a teda ja hlavné diaľničné ťahy sú vedené cez dediny. Diaľnice sú budované tým spôsobom, že k existujúcej ceste sa dobuduje ďalších niekoľko pruhov , bez ohľadu či cesta vedie cez dedinu alebo nie. Nejaké „zvieracie nadchody, alebo podchody" sú samozrejme utópiou a tak neostáva nič iné, len sa pekne všetkým pomestiť .
Život, aj moja takmer dvojročná skúsenosť potvrdzujú, že sa to dá, len ako ja zvyknem hovorievať : „stačí si na to zvyknúť".
Niektoré situácie dokonca už dopredu vodič očakáva. Napríklad ranné vyháňanie kráv alebo oviec na pašu a večerný návrat z paše.
Podobne už sme pripravení na pohyby veľkých stád oviec a dobytka pri jarnom a jesennom sťahovaní za pašou.
Klimatické podmienky Azerbajdžanu umožňujú celoročné pasenie, len problémom je, že podmienky na pasenie sa v priebehu roka menia a za pašou je treba sa sťahovať. Zatiaľ čo v lete sú z hľadiska kvality pastvísk veľmi atraktívne podmienky na rozsiahlych kaukazských svahoch vysoko v horách na severozápade krajiny, cez zimu musia tieto zelené pasienky nahradiť nízko položené pastviská na rovine napríklad medzi Jevlachom a Hadžigabulom. Vzdialenosť medzi týmito pastviskami je niekoľko desiatok kilometrov a musia ju tieto početné stáda absolvovať dvakrát do roka.
Takéto sťahovanie trvá niekoľko dní . Pastieri pri ktorých som sa pristavil mali za sebou 3 dni a pred sebou ešte 50 kilometrov. Nejaký čas šli peši vedľa stáda ale väčšinou sprevádzali stáda v sedle svojich koní.
V jednej z putujúcich skupín som v konskom sedle zazrel aj 12 ročného chlapca, ale jemu sa do fotografovania nechcelo. Radšej si chránil v náručí svoje šteniatko - zrejme spoločníka na pastviskách. Na moju otázku či by nemal byť teraz v škole som sa odpovede nedočkal.
Skrátka stretnúť na ceste kravy, alebo ovce nie je tu žiadna pozoruhodná udalosť. Ba stáva sa, že cesta je pre nich celkom dobré odpočívadlo.
Ale nielen dobytok má „svoje miesto" na cestách. Patria sem aj iné domáce zvieratá. Byvol si „bez problémov" razí cestu aj cez najväčšie zápchy.
Povozy so somárikmi alebo voľne sa pohybujúce somáre sú populárne najmä na západe krajiny.
Zato psy - tie nájdete na ceste všade. Nie div, že zabitý pes vedľa cesty je bežným zjavom.
Občas si na cestu trúfnu aj „menej ostrieľané" zvieratá akými sú napríklad husi.
Pri jazde naprieč Azerbajdžanom je toho na videnie naozaj dosť. Často mi je ľúto, že musím sa venovať vedeniu vozidla a nemôžem mnohé zaujímavé situácie sfotografovať. Občas, najmä keď je zaujímavý objekt v statickej polohe, sa dá aj zastaviť auto a pokochať sa. Potom je možné zaznamenať aj niektoré zábery, ktoré sa priam pýtajú do rubriky o najvtipnejší názov. Tak napríklad fotografia, ktorú som zachytil na jednej malej čerpacej stanici.
Čo poviete napríklad na taký text :
„Musíme chvíľu počkať - pumpár šiel na obed...". Určite by sa našlo veľa ďalších vtipných textov.
Na Azerbajdžanských cestách sa teda nenudíme...
