Vrátim sa najprv k tej „úlohe" - posadiť strom. Na prvý pohľad vyzerá možno neobvykle, ale teraz, poznajúc Azerbajdžan bližšie, vidím túto úlohu úplne z iného uhla. Azerbajdžan na veľkej časti svojho územia „je holý" - bez zelene, bez lesného porastu, bez stromov. Tento deficit si zrejme už pri vzniku nového Azerbajdžanu nové vedenie uvedomilo a jednou z vládnych priorít teda už asi 20 rokov je systematické „ozelenenie" krajiny formou výsadby stromov. Dá sa povedať, že v priebehu celého roka je možné vidieť hlavne okolo ciest výsadbu stromových pásov.
Ak chcú aby stromy prežili, tak všetky tieto nové stromoradia sú priebežne po celý rok zavlažované systémom hadíc naťahaných pozdĺž každého vysadeného radu stromov.
Pre nás dnes už exoticky vyzerá, keď vidíme ako taký budúci lesík vybudoval nejaký závod (pravdepodobne v rámci splnenia nejakého záväzku k výročiu ...) a pekne je vyznačené tabuľkami s názvom cechu, ktorý označenú časť vysadil a udržiava.
A teraz k tej „náhode", ktorá mi umožnila neplánovite si splniť úlohu posadiť v Azerbajdžane strom. Tou „náhodou" boli naši Slováci, ktorí tu pôsobia v charitatívnych programoch. Stretnúť Slováka v Azerbajdžane je vždycky (myslím, že obojstranne) milá udalosť. Tak tomu bolo aj pri stretnutí s Ajkou a otcom Štefanom, s ktorými som si dal „rande" v jedno nedeľné dopoludnie. Posedeli sme v priestoroch charitatívneho centra Maryam, ktoré spravujú naši rodáci. Nebudem teraz opisovať ich bohatú činnosť, lebo jednak som sa s ňou oboznámil len veľmi zbežne a hlavne nestačil by mi na to jeden príspevok. Z pohľadu dnešnej témy je dôležité to, že ma pozvali na jednu zo svojich aktivít - sadenie stromčekov. To som nemohol odmietnúť.
8.marec je v Azerbajdžane štátny sviatok „Qadinlar günü - Deň žien". Dobrý termín a prognostici predpovedali aj pekné počasie. S tým dátumom to celkom vyšlo, ale s počasím len na polovicu. Deň bol síce bez jediného mráčka, ale Baku nám ukázalo prečo ho volajú tiež „veterné mesto". Poďme však po poriadku. Účastníci „brigády" boli na azerbajdžanské pomery mimoriadne presní. V zmysle azerbajdžanského hesla „každá veľká práca začína dobrým čajopitím" sme si dali ranný dúšok . Tentokrát bolo „čajopitie" spojené so vzájomným zoznamovaním sa účastníkov . Zišlo sa nás osemnásť dobrovoľníkov. Už „čajopitie" ukázalo, že jeden dorozumievací jazyk nepostačí. Ku vzájomnému dorozumeniu sa sme ich potrebovali päť - azerbajdžanský, ruský, anglický, slovenský a český. Nijako to však neubralo na intenzite rozhovorov, pretože takmer všetci účastníci to zvládali v dvoch, troch i štyroch jazykoch. Organizátori podujatia obdivovali krásnu slovenčinu nášho domáceho kolegu Eldara a naopak my sme s obdivom sledovali plynulú konverzáciu otca Martina v azerbajdžanštine.
Najťažšie to mal Kim, ktorému bolo treba tlmočiť hlavne v angličtine.
Štúdiu mapy pre presun na miesto výsadby šoféri jednotlivých posádok venovali dostatočnú pozornosť.
Ako sa neskôr ukázalo - celkom to nestačilo, lebo jedna posádka sa v spleti „abšeronského bludiska" stratila a trvalo hodnú chvíľu kým dorazili „na bojisko". Paradoxne sa zatúlala práve posádka vedená našim domácim znalcom terénu - Eldarom. Hoci je treba poctivo uviesť, že na „veternej hore", ako som miesto výsadby neskôr nazval - ešte v živote nebol.
Mojim cieľom bolo splniť si úlohu a posadiť strom. To som však netušil, že my ideme zakladať nový ovocný sad. Keď som zbadal kopu stromčekov a dozvedel som sa koľko ich je tam, tak môj elán dostal silnú trhlinu. Úloha znela - posadiť tristo stromčekov!!! Našťastie ostatní spolubojovníci sa aj naďalej správali veľmi optimisticky a to mi vrátilo chuť do práce. Pre mňa bolo veľmi zaujímavé sledovať ako celý tento deň prebiehali práce.
Zišiel sa kolektív ľudí, ktorý bol v takom zložení prvý krát, robila sa práca, ktorú väčšina z týchto ľudí robila prvý krát a ešte k tomu priebeh prác nikto oficiálne neviedol. Ono to proste šlo akosi samo - na počudovanie a v rozpore so všetkými metodickými poučkami o riadení prác. Naozaj som si zgustol ako som sledoval ten pohyb ľudí. Veľmi to pripomínalo mravenisko. Zvonku to vyzerá možno chaoticky, ale každý vie čo má robiť. Dvojice, či trojice sa akosi zaujímavo menili - v priebehu dňa asi robil „každý s každým". Dôležité však bolo, že ani jediný raz som nevidel aby nejaká skupinka si poklebetila, či dala si „cigaretovú pauzičku".
Vetrisko, ktorý nielen že nám robil problémy s naťahovaním pásma a šnúrky, ale hlavne nám vliezol až „pod kožu" nás predsa len okolo obeda „vyhnal na čaj". V dome vedľa nášho rodiaceho sa sadu nám ochotne pripravili čaj a ako je to v Azerbajdžane obvykle všetkých nás usadili rovno do „obývačky". Čuduj sa svete - my sme sa tam všetci „pohodlne" zmestili.
Pri čaji nám otec Štefan vysvetlil základné ciele tejto akcie.
Aj v Azerbajdžane podobne ako u nás majú problém so zaradením detí z detských domovov po dovŕšení veku dospelosti. Preto v rámci jednej z aktivít Centra Maryam chcú pripraviť pre niekoľko mladých ľudí podmienky pre vytvorenie akejsi farmy, kde by títo ľudia našli nielen strechu nad hlavou, ale aj nejaký zmysluplný program , ktorý by ich mohol aj uživiť. Založenie sadu je len jeden z prvých krokov na tejto náročnej ceste.
Rozrobená práca však čakala a tak sa pokračovalo.
Ešte zopár minút spestrenia si dňa s tunajšími koníkmi a potom každý k svojim jamkám.
Ajke sa ušlo rozvážať slepačí trus ...
Kým sa s celodenným veterným doprovodom slnko zohlo až k naprotivnému kopcu bolo zasadených dvesto tridsať stromčekov. Jablone, slivky, dula, aiva, tut...
... a je to ...
Všetci s úľavou si vypočuli rozhodnutie otca Štefana, ktorý po krátkej porade s budúcim správcom sadu vyhlásil, že zvyšných sedemdesiat stromčekov bude posadených nabudúce.
Ešte skupinová fotografia na záver dňa...
Nikto z prítomných neodmietol pozvanie na druhé „čajopitie" do zeleného domu na veternej hore. A už vôbec nikto neodmietol lahodné nátierky , ktoré priniesli Ajka s Anežkou. Naopak - chutili lepšie ako vyberané menu v niektorej z vychýrených bakinských reštaurácií.
Na konci dňa sme mohli skonštatovať, že „ovocný sad sa narodil". Poriadne „vyfúkaných" nás nikoho nenapadlo dať aj meno nášmu spoločnému dielu.
Teraz s odstupom času som si ho pre seba nazval „S O S" . Toto netradičné pomenovanie má dva významy. Ten prvý skrýva zámer Centra Maryam podať pomocnú ruku mladým ľuďom, v čase keď títo vysielajú do svojho okolia to povestné SOS - pomôžte nám... Druhý význam „SOS" je skratka „Slovenský ovocný sad". Zakladali ho síce ľudia piatich národností, no verím, že ostatní by s týmto názvom súhlasili...
Takto sme si nielen ja, ale všetci zahraniční účastníci splnili azerbajdžanskú „úlohu" - posadiť strom v Azerbajdžane. Ajke sa to podarilo v poslednej chvíli, pretože už o mesiac sa po štyroch rokoch pôsobenia v Azerbajdžane vracia domov na Slovensko...
