Hneď na úvod „mojej správy" môžem povedať, že takýto program dnes už by absolvovať nebolo možné. Prečo ? No minimálne z dvoch dôvodov. Obidva dôvody majú korene vo veľkých politických zmenách, ktoré sa v priebehu tých troch desaťročí tu udiali. Prvým dôvodom je prílet do Baku. Naši učitelia v júli 1984 prileteli do Baku zo susedného Arménska - z Jerevanu. Dnes je absolútne vylúčená akákoľvek možnosť príchodu do Azerbajdžanu cez Arménsko. Hranice sú hermeticky uzavreté pre akýkoľvek druh dopravy. Je to výsledkom dlhotrvajúceho a stále neukončeného sporu o Náhorný Karabach, ktorý síce je ešte stále oficiálne súčasťou Azerbajdžanu, ale Azerbajdžan už reálne v tejto oblasti nemá žiadnu moc.
Druhý dôvod prečo by nebolo možné takýto program absolvovať je tiež jednoduchý. Niektoré z pamätníkov, ktoré mali naši učitelia v programe návštevy už dnes neexistujú. Presne v duchu múdrosti „svetská sláva - poľná tráva" sa aj v Azerbajdžane za tých 29 rokov veľa vecí prehodnotilo a niektoré pamätníky boli vymenené, alebo jednoducho rozobraté.
Poďme ale po poriadku - teda tak ako je to zapísané v správe zo zájazdu.
Moje rozprávanie som tentokrát postavil na autentických zápiskoch zo správy z roku 1984, ktoré vždy skomentujem z terajšieho uhlu pohľadu.
13.07.1984: O 13 - tej hodine sme prileteli do Baku. Privítal nás silný vietor. Nie div, že Baku je nazývané mesto vetrov. Vietor všetko vysušuje a preto už za Baku sú púšte a silné nánosy piesku.
Áno, vietor a piesok patria medzi mála vecí, ktoré sa tu za tých 30 rokov nezmenili.
V lete je ešte znesiteľný, ale v zime v spojení s chladom a dážďom je to niekedy nepríjemnejšie ako pokojných mínus 20 stupňov u nás. Pár kilometrov od Baku je mestečko Lokbatan, ktoré bolo uvádzané ako miesto s najväčšou veternosťou na území bývalého ZSSR. Naviac tento rok by som nazval „rokom vetra", pretože tu vyvádza už celé leto. V praxi to napríklad znamená, že hoci mám v Sumgajite k moru peši len niečo vyše desať minút, napriek tomu sa mi práve „vďaka" neustálemu vetru podarilo dostať sa do vody dva krát. Totižto keď tu „úraduje" abšeronsky vietor, tak z kúpania, ani vylihovania na pláži nie je nič.
Okolie Baku je na prvý pohľad naozaj neprívetivé...
Niekoľko slov si zaslúži aj samotné letisko. To by už naši učitelia, z oného zájazdu vôbec nespoznali.
Má vybudované dva sektory a mohutná prestavba stále pokračuje. Vybral som si náhodný deň - 10.08.2013 a napočítal som 48 odletov z letiska Baku. Len tak námatkovo som zistil, že priame linky sú do dvadsiatich miest bývalého Sovietského zväzu a potom Paríž, Londýn a prakticky všetky známe európske letiská plus Dubaj, Doha, Teherán a Čína. Slováci dnes najčastejšie lietajú do Baku z Viedne, Prahy, alebo v poslednom čase z Budapešti.
13.07.1984: Z letiska nás autobus odváža do mládežnického strediska Gjandžlik, čo v našom preklade znamená „mladosť". Kaspické more je vzdialené asi 200 metrov od našej ubytovne.
Nájsť bývalý mládežnický tábor Gjandžlik mi narobilo asi najviac problémov. Nebyť internetu by som túto úlohu riešil ešte oveľa dlhšie. Našťastie vďaka internetu som sa aspoň zhruba trafil do regionu, kde to mám hľadať. Mestečko Buzovna, je asi 40 km vzdialené od Baku a nachádza sa na severnom pobreží Abšeronského polostrova.
Aj táto ulica Buzovny sa za 30 rokov veľmi zmenila...
Keď som bol už v oblasti kde by to malo byť, tak som vyskúšal tunajší informačný systém - teda aspoň informačné tabule. Dopadlo to tak ako som predpokladal. Nič. Prešiel som teda na osvedčený systém získania informácii od náhodných chodcov na ulici. Aj pri tomto systéme som na moje sklamanie nebol hneď úspešný. Musel som prejsť systémom „zima, zima, teplo, horúco..."- čiže prvé informácie boli „... niekde tam...", potom „... malo by to byť asi 3 km odtiaľto...", potom „ ... musíte sa vrátiť, je to pri kruhovej križovatke..." až napokon keď som stál 50 metrov od areálu mi jeden chodec môjho veku potvrdil, že „slávny" mládežnický tábor stojí predo mnou.
Nakoniec , ani sa nedivím, že to už teraz málokto pozná. Gjandžlik je oplotený vysokým múrom, ktorý je síce nový,ale za plotom je staré nefungujúce rekreačné zariadenie.
Vstupná brána zamknutá velikánskou visiacou zámkou a nejaký nápis, že to je bývalý chýrny "Gjandžlik" som hľadal márne.
Gjandžlik očividne dopadol tak, ako mnoho našich mládežníckych, alebo odborárskych zariadení. Čaká na princa, ktorý by ho prebral z mnohoročného spánku. Keď už som bol pri Gjandžliku, tak som sa aspoň išiel pozrieť na pláž, ktorá sa v správe naších učiteľov niekoľkokrát spomína. Príchod na pláž cez Gjandžlik som použiť nemohol, tak som vyskúšal vedľa.
Vedľa chodníka k moru zo starých čias asi zostal "nástenný kompas", ktorý asi pamätá zašlú slávu Gjandžlika...
Pokračoval som ďalej k moru ale do cesty sa mi postavil perfektný hotel s bazénom a peknou vyhliadkou na spomínanú pláž.
Dal som si teda jedno pivo a z terasy pekného hotela som pozeral na pláž, na ktorej sa zrejme tiež veľa nezmenilo. Pokúsil som sa vrátiť 29 rokov dozadu...
Po stopách jedného učiteľského zájazdu spred tridsiatich rokov budem pokračovať nabudúce.
