Tak ako v prvom príspevku zacitujem najprv zo zápiskov z tohto zájazdu, ktoré mi podaroval môj strýko a potom to porovnám so súčasnosťou.
14.7.1984: Odchádzame autobusom na prehliadku Baku. Cestou nám sprievodca hovorí o histórii azerbajdžanského národa . Baku má 1,6 milionov obyvateľov. Deti sa v škole učia azerbajdžansky, rusky a arménsky. Azerbajdžanci tvoria okolo 75 % obyvateľstva. Ostatnú časť tvoria Rusi, Arméni, Gruzinci a príslušníci iných národov.
Za tých 30 rokov aj tieto štatistické údaje sa zmenili. Poviete si - „je to pochopiteľné za tých 30 rokov sa toho veľa zmení". Je to pravda, ale Azerbajdžan naviac v 90- tých rokoch XX.storočia prešiel etnickou vojnou s Arménskom a to sa výrazne podpísalo na týchto údajoch.
Najprv však Baku. V dávnejšej histórii Azerbajdžanu Baku nehralo významnejšiu rolu. Ešte v polovici XIX storočia v roku 1850 žilo v Baku 7.400 obyvateľov. Tak ako stúpal význam ropy, tak mohutne sa rozvíjalo aj mesto. O 50 rokov na prelome storočí v roku 1900 už v Baku žilo 112.000 obyvateľov. V roku 1926 to už bol štvornásobok - teda 453.600 obyvateľov. Pre zaujímavosť z toho 160.000 boli Rusi, 120.000 boli Azerbajdžanci a 76.000 boli Arméni. Mohutný rozvoj Baku sa nezastavil ani po 2 svetovej vojne a tak Baku je dnes najväčším mestom celého Zakaukazska (Azerbajdžan, Gruzínsko, Arménsko). Údaje o počte obyvateľov sa pohybujú od 1,9 milióna do 4,0 miliónov. Dá sa prikloniť k názoru, že v samotnom Baku dnes žije už vyše 2,0 miliónov obyvateľov, ale v celej aglomerácii okolo Baku na Abšeronskom polostrove to je 4,0 milióny obyvateľov. Na území Abšeronského polostrova, ktoré je dlhé okolo 60 km a široké 30 km teda žije približne 43 % všetkého obyvateľstva Azerbajdžanu. Pre lepšiu predstavivosť je možné porovnať si to s 5 miliónmi obyvateľov Slovenska a rozlohou Slovenska.
V celom Azerbajdžane podľa údajov posledných sčítaní žije vyše 9,3 milióna obyvateľov. Dosť sa zmenilo etnické zloženie obyvateľstva. Zatiaľ čo sprievodca našich učiteľov v roku 1984 mohol informovať, že 75 % sú Azerbajdžanci a ostatnú časť tvoria Rusi, Arméni a Gruzíni, dnes Azerbajdžanci spolu s príbuznými menšinami tvoria okolo 96 % obyvateľstva. Z výrazne odlišných menšín tu žije už len 1,4 % Rusov a 1,4 % Arménov. Z tých okolo 120.000 Arménov však takmer všetci žijú v Náhornom Karabachu, ktorý síce je oficiálne súčasťou Azerbajdžanu, ale Azerbajdžan tam nemá absolútne žiadnu moc.
Dnes jediným úradným jazykom je azerbajdžanský jazyk, ale hlavne u starších úradníkov nie je problém dohovoriť sa v ruskom jazyku. U mládeže je to s ruštinou už horšie. A tak na pošte, alebo v iných úradoch sa mi bežne stane, že ma pošlú k susednému okienku, kde pracuje ruskojazyčná kolegyňa. Deti sa učia v škole azerbajdžansky a ruština sa učí ako jeden z cudzích jazykov. Pravda v Baku, ale aj v mnohých mestách po celej krajine sú aj tzv. ruské školy, kde vyučovacím jazykom je ruský jazyk.
Pasáž o obyvateľstve Azerbajdžanu ukončím ešte tým, že vyše 53 % obyvateľov žije v mestách a zvyšok necelých 47 % žije na vidieku. V Azerbajdžane evidujú mnoho menšín. Oficiálne údaje zaznamenávajú 14 menšín. Medzi nimi nie sú Cigáni (tak sa uvádzajú v tunajších zdrojoch), ktorých tu žije len niekoľko tisíc, čo je také bezvýznamné percento, že sa neobjavuje ani v štatistikách.
Po tejto štatistickej vsuvke pokračujem po trase našich učiteľov.
14.07.1984: Cestou pri obhliadke vidíme pomník azerbajdžanského hrdinu Šaumjana. Zástavku robíme pri pamätníku 26 bakinských komisárov, ktorí boli popravení bielogvardejcami 20.09.1918. Cestou od pamätníka vidíme sochu Kirova, ktorý bol prvým tajomníkom Azerbajdžanu v rokoch 1921 - 1925 a zavraždený bol v Leningrade v roku 1934.
Je škoda, že z výletu našich účiteľov sa nezachovali fotografie. „Pamätihodnosti", ktoré vtedy navštívili totiž už dnes v Baku by ste zbytočne hľadali. Sú zbúrané a rozobraté. Na ich mieste to vyzerá dnes úplne ináč ako pred onými 30 rokmi. Aby sme predsa len videli tieto pamätihodnosti na fotografiách, tak som si pomohol s internetom. Dobové fotografie, ktoré ďalej uvidíte sú z internetu. Poďme teda postupne, tak ako to absolvovala naša delegácia.
Stepan Šaumjan je ešte aj dnes rozporuplná historická osobnosť. Bol to revolucionár, ktorý pôsobil v zakaukazsku na začiatku 20. storočia. Stál v čele Výboru bakinských komisárov a bol jeden z hlavných organizátorov boľševického hnutia. Šaumjan bol pôvodom Armén, ktorému Azerbajdžanci vytýkajú mnohé protiazerbajdžanské skutky, ktorých sa dopustil a preto jeho sochu odstránili.
Pôvodná socha, ktorá bola odstránená (dobová fotografia)
Dnes na jej mieste je osemcípa hviezda - azerbajdžanský štátny znak.
Podobne dopadol pamätník Dvadsiatich šiestich bakinských komisárov. Aj keby som chcel aspoň stručne popísať kto boli 26 bakinskí komisári, tak by som k tomu potreboval samostatný príspevok. Preto len úplne krátko uvediem, že niekoľko mesiacov v rokoch 1917 a 1918 to bol výkonný výbor vtedajšej komúny. Počas boja o moc v Baku v auguste 1918 ušli na parníku smerom do Astrachane. Ich loď však pristála v Krasnovodsku, kde 26 komisárov bolo zastrelených. V roku 1968 im bol postavený veľký pamätník, kde boli prevezené aj pozostatky bývalých komisárov. Veľkou zaujímavosťou a neznámou zároveň je, že prevezené a identifikované bolo 23 komisárov. Pozostatky 3 komisárov však neboli nájdené. Medzi nimi chýbali pozostatky aj vyššie uvedeného Stepana Šaumjana. Dodnes nie je dokázané akým spôsobom a kde skončila životná púť tohto revolucionára.
Pamätník 26 bakinských komisárov bol pomerne rozsiahly (dobové fotografie)
Pamätník 26 bakinským komisárom bol svojho času jednou z hlavných novodobých pamätihodností mesta. Nie div, že jeho návštevu zaradili aj do programu našich učiteľov.
Pohľad na celý areál pamätníka (dobová fotografia)
Aj tento pamätník bol v roku 2009 rozobratý a na jeho mieste je postavený park s fontánou.
Súčasné fotografie parku s fontánou, ktoré stoja na mieste bývalého pamätníka
Obidva pamätníky sa viažu na obdobie po roku 1917 po rozpade bývalého cárskeho Ruska, kedy v Azerbajdžane boli veľmi silné snahy osamostatniť sa. Bolo to veľmi zložité a náročné obdobie, kde o moc bojovalo niekoľko skupín. Zvíťazilo a na ďalších 70 rokov moc prebralo komunistické krídlo, ktoré pochopiteľne stavalo pomníky svojim hrdinom.
Takým bol aj Sergej Kirov, ktorý bol v rokoch 1921 až 1926 prvým tajomníkom komunistickej strany Azerbajdžanu - teda politicky najsilnejším človekom Azerbajdžanu. V rámci boja o moc mu vyčítajú viaceré krvavé jatky, ktoré idú na jeho vrub. Po jeho zabití mu v roku 1939 postavili dosť necitlivo na mieste bývalého cintorína obrovskú sochu a park Kirova. Ako vidieť na dobových fotografiách socha Kirova bola jednak samá nadrozmernej veľkosti a ešte k tomu bola postavená na vyvýšenom mieste, takže ju bolo vidieť z veľkej časti mesta.
Kvôli porovnaniu súčasný pohľad na Baku z miesta kde stála socha Kirova
Aj druhé najväčšie mesto krajiny Gandža bolo premenované po Kirovovi na Kirovobad. Niet sa preto čo diviť, že v roku 1990 po prvých krokoch k osamostatneniu Azerbajdžanu ako prvý padol pomník Kirova, jedného z najnepopulárnejších ľudí v histórii Azerbajdžanu.
Dobová fotografia rozoberania sochy Kirova - prvá "padla" hlava...
Majestátne schody zostali zachovalé dodnes.
Pekná rozsiahla plošina nad mestom, kde stála socha Kirova je dnes akousi zónou oddychu. Práve kvôli peknej vyhliadke na mesto asi súčasný stav nebude tým konečným. To pekné miesto si zaslúži lepšie využitie...
...na konci tejto plošiny v strede stála socha Kirova...
Dnes hneď vedľa miesta bývalej sochy Kirova vyrástla jedna z nových dominánt mesta - moderné výškové budovy "Tri plamene".
Z tejto mojej súčasnej prechádzky po trase našich učiteľov spred 30 rokov je zrejmé, že „pamätihodnosti", ktoré boli ponúknuté do programu našim učiteľom pred 30 rokmi zodpovedali vtedajšej dobe .
14.07.1984: Zastavujeme sa pri Múzeu Azerbajdžanu. V múzeu nás upútali jaskynné maľby v Gobustane staré 10.000 rokov. Tam je aj rímsky nápis na skale z prvého storočia nášho letopočtu.
Po dlhom čase aspoň niečo, čo je možné si pozrieť aj dnes. Štátne múzeum Azerbajdžánu sa nachádza neďaleko bývalej sochy Kirova, takže naši učitelia to mali po ceste.
Je však škoda, že skalné maľby si mohli pozrieť len v múzeu. Originál v Gobustane je z Baku vzdialený len 60 km a to nie je tak ďaleko aby sa to nedalo absolvovať. Stojí to za to.
Aj v Gobustane je vybudované nové moderné múzeum, v ktorom je veľmi pekne spracovaná oblasť kamenných malieb, kultúrnej pamiatky UNESCO.
...niekoľko fotografií z "múzea v prírode" v Gobustane...
... a ešte skala s rímskym zápisom z 1.storočia nášho letopočtu...
Druhý deň pobytu slovenských učiteľov v Baku „mám teda za sebou". Pobyt však pokračuje ...
