Z Baku do Šamachy je 120 km po celkom dobrej ceste. Zatiaľ je síce len dvojprúdová, ale už aj tu sa objavujú zárodky budúcej diaľnice. Množstvo oblúkov a horských prechodov Vám určite nedovolí zaspať za volantom. Cesta je síce na prvý pohľad jednotvárna a nudná, ale stačí si nasadiť „iné okuliare" a niečo sa tu nájde.
V prvom rade si „našinec" všimne ráz okolitej prírody. Cesta je vedená v hornatom kraji, ale bez jediného stromu. Hory sú holé , holé, holé...
A keďže aj tráva, ktorá tu z jari sem tam zazelená, už padla za obeť pražiacemu slnku, tak celá krajina sa odela do hnedej, či sivohnedej farby.
Keď si človek všimne od horúčav popraskanú zem, tak sa ani niet čo diviť.
Ešte aj domy, ktorých tu veľa nenájdete sú ladené do siva . Síce sa už sem tam objaví aj červená, alebo zelená plechová strecha, ale zatiaľ mohutne prevláda sivý azbest, ktorý je tu najpoužívanejšou krytinou posledných desaťročí.
Napriek tomu ako v Azerbajdžane úplne všade, aj tu je z cesty vidieť niekoľko fariem, kde chovajú ovce.
Skúsenejší cestovateľ hneď zaznamená rozdiel v sortimente, ktorú ponúkajú „prícestní trhovníci". V iných regionoch je ponuka predaja vedľa cesty oveľa bohatšia - ovocie, zelenina, sliepky, morky, metly, liečivé byliny, ryby, zajace atď. Tu je ten sortiment zúžený na predaj baranov, či kôz , doplnený predajom varenej kukurice. Skupinka ovečiek už poslušne čaká na svojho kupcu. V domčeku vpravo ovečku hneď aj spracujú.
Nie div, že v takomto neprajnom kraji aj osídlenie je veľmi sporadické. Až po 80 kilometroch jazdy z Baku si všimnete, že polia sú tu už obrobené. V prevažnej väčšine je to obilie, hlavne ovos.
Cesta vás po tiahlom stúpaní vovedie akoby do oázy na púšti. Oproti na protiľahlom svahu leží v krásnom zelenom „rúchu" odetý Gobustan.
Ani nie desaťtisícové mestečko - okresné centrum. Má síce základné atribúty okresného mesta - teda Olympijský komplex, centrum Heydara Alijeva a na vysokom stožiari vejúcu štátnu zástavu, ale ináč nič zaujímavé. Centrum Heydara Alijeva, tak ako v každom meste je pekne upravené a udržiavané.
Zato na okraji mestečka po menšom hľadaní a hlavne vďaka informáciam z internetu možno nájsť jednu zo zachovalých pamiatok Azerbajdžánu - Diri Baba türbesi.
Táto hrobka postavená v roku 1402 je opradená viacerými legendami a tajomstvami. Pri archeologických výskumoch sa našiel síce dátum stavby, ale nikomu sa doposiaľ nepodarilo zistiť kto je v hrobke pochovaný. V každom prípade však hrobka je zaujímavo riešená. Je prilepená k skalnému masívu tak, že na druhom poschodí je vytvorené prepojenie so skalným otvorom - akousi jaskynkou, kde boli uložené pozostatky neznámeho . Schody Vás vyvedú až ku kupole, odkiaľ je pekný výhľad na okolie.
Prechádzajúc Gobustanom nedá sa nevšimnúť si nové, moderné zdroje výroby elektrickej energie - veterné a slnečné.
Keďže cieľom tejto cesty je mesto Šamachy, tak absolvujem ešte zvyšných 40 km v podobnej scenérii. Jediným spestrením na tomto úseku je pamätník tureckým vojakom, ktorí tu bojovali počas druhej svetovej vojny.
Mesto Šamachy víta svojich návštevníkov komplexom nových budov, evidentne postavených v nedávnej minulosti. Hneď skraja je to nové lekárske diagnostické centrum - poliklinika.
Za ním sa rozprestiera areál Olympijského centra so športovou halou, plavárňou i vonkajšími ihriskami. Súčasťou areálu sú aj priestory na ubytovanie. Je sobota popoludní a zrejme na tréning sa tu schádza skupina chlapcov .
Šamachy sú mesto s veľmi bohatou históriou. Prvé zachovalé zmienky sú zo 4. - 5. storočia pred naším letopočtom. Mesto bolo tiež súčasťou Kaukazskej Albánie, vo svojej dobe významným to spoločenstvom. Kaukazskí albanci v dobe medzi II. a VI. storočím žili intenztívnym kresťanským životom.
Najvýznamnejším obdobím mesta bolo zrejme obdobie medzi IX. a XVI. storočím, kedy Šamachy boli hlavným mestom Širvanského chánstva.
V búrlivej histórii mesta sú aj niekoľkonásobné zmeny polohy mesta. Dôvodom na sťahovanie boli prehraté vojenské bitky, ale aj zemetrasenia, ktoré toto miesto niekoľkokrát postihli.
Žiaľ z tejto veľmi bohatej a búrlivej histórie sa pre dnešok toho veľa nezachovalo. Jedinou významnou pamiatkou, ktorá je do dnes zachovaná v perfektnom stave je Džuma mešita, ktorá je druhou najstaršou mešitou v zakaukazskej oblasti.
Vybudovaná bola v rokoch 743-744, no do dnešnej podoby bola niekoľkokrát rekonštruovaná z dôvodov jej poškodenia pri početných vojenských bitkách ale aj kvôli poškodeniu pri zemetraseniach.
K zachovalým historickým pamiatkam je treba priradiť aj hrobky z XVIII. - XIX.storočia, známe pod menom Yeddi günbəz, čiže Sedem kupôl, ktoré sa nachádzajú na tunajšom cintoríne.
Hlavnou pamätihodnosťou mesta je podľa tunajších údajov pevnosť Gülistan z XI. a XII. stororočia - posledné útočište Širvanchánov. Dnes je to už len zrúcanina pevnosti ležiaca v horách nad mestom. Keďže tak ako aj mnohé iné pamätihodnosti v Azerbajdžane, aj táto nie je dostatočne označená, tak na prvý krát sa mi nepodarilo dostať sa k tejto pevnosti. Snáď nabudúce budem mať viac času.
Súčasné Šamachy sú už len „odvarom" z niekdajšieho významného mesta. Svedčí o tom aj počet obyvateľov mesta. V XIX. storočí malo toto mesto viac ako 20 tisíc obyvateľov a dnes tu žije 31 tisíc obyvateľov. Aj prechádzka po meste nič nenapovie, že sa prechádzate po jednom z najvýznamnejších miest azerbajdžanskej histórie. Jedná niekoľko kilometrov dlhá , niekoľkokrát zalomená obchodná ulica vás po poriadnom stúpaní dovedie až na koniec mesta.
Určite si všimnete ešte pamätníky azerbajdžanským básnikom, ktorí sú nejakým spôsobom zviazaní so Šamachami.
No a bohatú históriu mesta dnes asi najviac pripomínajú novo postavené hradby mesta s typickými azerbajdžanskými múrmi bohato zdobenými reliéfmi azerbajdžanských literátov .
Nuž čo, žeby Šamachy boli turistickým skvostom Azerbajdžanu - to sa nedá povedať. V každom prípade sa ich však oplatí navštíviť.
