Byť v Azerbajdžáne a nepozrieť sa aj k ich susedom by som považoval za premrhanie príležitosti. Preto sme sa vybrali aspoň na krátko do Gruzinského hlavného mesta - Tbilisy a jeho okolia.
Z Agstafy, kde máme jedno z našich pracovísk je to akoby na skok - okolo 90 kilometrov. Vyštartovali sme ráno po východe slnka - teda okolo pol deviatej. Hraničný prechod „Červený most" je parádne vybudovaný a aj rad áut, ktorý sme na hranici našli nebol taký strašidelný. Klasický doplnok hraničných prechodov - „vekslákov" ponúkajúcich gruzínske „Lary" sme odmietli ale požiadavku pohraničníkov aby cudzinci vystúpili z auta a prešli peši spojovacím tunelom sme už odmietnuť nemohli. No aj tak celá hraničná procedúra trvala asi jeden a pol hodiny, čo som považoval za celkom dobrý výkon.
Horšie to už bolo na druhý deň pri ceste späť.
Keďže sme na večer mali v Agstafe dohodnutú návštevu s večerou, tak sme sa z Tbilisy vybrali už o tretej popoludní. Na hranicu s malými zástavkami sme prišli po štvrtej hodine, čo sa nám zdala dostatočná rezerva na zvládnutie našich plánov. No miesto kde sme sa zaradili do radu áut už také optimistické nebolo. Cesta bola v miernej zákrute a tak sme hraničný priechod ani nevideli.
Prvé odhady domácich trhovníkov, ktorí v hojnom počte ponúkali svoje služby okolo stojacim autám, ma veľmi nepotešili. „Minimálne dve a pol hodiny" - bol odhad jedného z domácich „expertov". Hoci to ešte nekomplikovalo náš večerný program, predsa len som tajne dúfal, že ten prechod zvládneme o niečo skôr. Kdeže... Opak bol pravdou. Rad sa posúval doslova slimačím tempom a nepomohlo ani to, že sme sa snažili ho posúvať dopredu aj očami. Rýchlo sme pochopili, že je treba pripraviť sa na dlhšie čakanie. Využili sme ponuky trhovníkov .
Okrem klasických ponúk ako sú mandarínka, či banány sme vyskúšali aj nepoznané špeciality -„indické granátové jablko" a sladký „sudžok".
Slnko sa pomaly ale isto posúvalo za neďaleké hory a tak nám nezostávalo nič iné len kochať sa krásnymi scenériami končiaceho sa dňa.
Po dvoch hodinách sa krajina ponorila do tmy. Našťastie cesta k hranici je dostatočne osvetlená a tak sme sa mohli kochať v inom „úkaze" - dosť charakteristickom pre Azerbajdžancov. Hoci sme boli na gruzínskej strane , 90 % čakajúcich boli Azerbajdžanci. A u nich dodržiavanie poriadku v zástupe nie je silná stránka. Každú chvíľu sme sledovali nejaký incident, keď „poctiví" čakatelia v rade si sami robili poriadky s tými, ktorí drzo obišli celý ten nekonečný rad a pokúšali sa zaradiť priamo dopredu. Sem tam aj s pomocou miestneho policajta sa aj podarilo „nepoctivca" vrátiť späť ale väčšina z tých „netrpezlivých" svoj cieľ dosiahla. A my „poctiví" sme stále postávali kdesi ďaleko vzadu. No časom sme zistili, že predbiehanie nám síce predĺžilo čakanie, no nebolo hlavnou príčinou čakania. Tou bol obrovský počet nových áut, ktoré stáli v našom rade. Bola sobota a to je obľúbený nákupný deň ojazdených automobilov v neďalekom gruzínskom meste Rustavi. Čakanie v rade som si krátil aj malým prieskumom, z ktorého mi vyšlo, že každé druhé auto stojace v tomto nedoziernom rade bolo s prenosnou poznávacou značkou - teda čerstvo kúpené v Gruzínsku a prevážané do Azerbajdžánu. Po 4 hodinách sme sa dostali na dohľad hraničného prechodu. Ešte návšteva hraničného „marketu", kde sme nechali posledné gruzínske „Lary" a potom už len poslušne čakať v dvojrade.
Konečne po 6 hodinách sme sa dostali k vytúženej bráne, kde nás ako cudzincov opäť vysadili z auta a náš kolega Eldar pokračoval autom sám. My sme absolvovali opäť „tunelový" prechod peši. Vcelku bez komplikácii sme sa dostali po pol jedenástej večer na azerbajdžanské územie - po šesť a pol hodinách čakania ...
Našťastie naši azerbajdžanskí hostitelia mali dostatok trpezlivosti a po jedenástej hodine večer nás vyhladovaných a smädných usadili k prestretému stolu. Večera nám naozaj dobre padla...
