Ak hovorím symboly, tak to myslím v tom najširšom zmysle slova. Kratučká odbočka do teórie napovie, že symbol je napríklad to, čo zasahuje nielen hlavu, ale aj srdce. Život prináša nespočetné množstvo symbolov, ide len o to, či sme ochotní otvoriť svoje srdcia. Azerbajdžanci súc vysoko emotívne založení, symboly vnímajú myslím intenzívnejšie ako my - chladní Európania. To je vidieť aj v bežnom živote. Niekoľko mesiacov som býval vedľa školy a tak som mal možnosť počúvať, ako deti každé ráno po spoločnej rozcvičke (raz, dva, tri, štyri,...raz, dva, tri, štyri...) spievajú štátnu hymnu. Úplne iným symbolom sú napr. starí ľudia. „Ag sakkal", ako tu oslovujú starších mužov , má výsostné a prednostné postavenie všade kde sa objaví. A tak ďalej , a tak ďalej. Z toho veľkého množstva uznávaných symbolov som si vybral tri: bývalého prezidenta Heydara Alijeva, označovanie, alebo symbol mesta a štátnu zástavu.
Prečo práve tieto tri? No v prvom rade preto, že nie je hádam možné, aby si nejaký cudzinec, zvlášť z našich zemepisných šírok, počas hoci aj krátkej návštevy v Azerbajdžáne nevšimol tieto tri veci.
Byť v Azerbajdžáne a nestretnúť sa s obrovským obrazom bývalého prezidenta alebo s jeho citátom jednoducho nie je možné.
"Obraz" - Sumgajit
"Citát" - neďaleko Agstafy
"Socha" - Balakan
Starý prezident vykonal v prospech Azerbajdžánu veľmi veľa. A to aj za bývalého Sovietského zväzu, kedy patril k najsilnejším ľuďom vo vrcholovom vedení ZSSR a „loboval" za Azerbajdžan priamo "u prameňa" a potom tiež po rozpade Sovietského zväzu, keď sa stal prezidentom tejto novej republiky. Zase jedno prirovnanie: Turecko má svojho „Ata Türka" - otca Turkov, Taiwan má svojho Čankajška a Azerbajdžan má svojho Heydara.
V praxi to znamená napríklad to, že skoro v každom meste sa ani nemusíte pýtať ako sa volá hlavná ulica v meste alebo po kom je pomenovaný mestský park, a podobne.
"Prospekt Heydara Alijeva v Chačmase"
Hranica medzi uznávaním symbolu a kultom osobnosti bude iste veľmi tenká.
Ďalším, pre mňa zaujímavým symbolom je označovanie miest pri vstupe do mesta. Väčšina miest, ale aj niektoré obce majú pri vstupe vybudované niečo, čomu neviem nájsť vhodné pomenovanie. Je to akási stavba, ktorá sa stáva jedným zo symbolov mesta.
Aj v týchto stavbách sa prejavuje - nazvem to jemne - súťaživosť Azerbajdžancov. Mestské symboly na začiatku mesta nemôžu byť menej „vyčačkané" a menej honosné ako v susednom meste. Toto pravidlo je porušené len v samotnom hlavnom meste Baku, kde nijaký takýto symbol pri vstupe do Baku nie je (zatiaľ...) Ale potom už nasleduje Gandža - ako druhé najväčšie mesto. Tá má postavenú „poriadnu" vstupnú bránu.
Sumgajit ako tretie mesto akosi zaostáva. Až v týchto dňoch buduje svoj mestský symbol - hoci nezdá sa mi nejako zvlášť nápaditý.
"Symbol mesta Sumgajit je rozostavaný a tak je zatiaľ schovaný za oplotením"
Zato Jevlach, Šeki alebo aj Guba tí sa vytiahli.
"Jevlach"
"Šeki"
"Guba"
Ponúkam malú prehliadku takýchto mestských i dedinských symbolov.
"Goranboy"
"Agstafa"
Šemkir"
"Chaldan"
Nakoniec som si nechal štátnu zástavu. Prešiel som veľa štátov Európy a Azerbajdžan nie je jediným, kde zástava je takmer na každom kroku. Ale iste bude patriť k tým poprednejším uctievačom štátnej zástavy.
"Hadžigabul"
Podobne ako je to pri mestských symboloch aj u zástav platí „súťaživosť" medzi mestami. Kto bude mať najvyšší stožiar a kto najväčšiu vlajku... V tomto smere si už Baku primat zobrať nedalo. Pre štátnu vlajku bolo v Baku na pobreží mora vybudované osobitné námestie, ktoré dostalo názov „Námestie štátnej vlajky".
"Pohľad na Námestie štátnej zástavy - vľavo je vidieť novú dominantu námestia - Crystal palace, kde sa konalo Eurovision song contest 2012"
V strede námestia je 162 metrov vysoký stožiar, na vrchole ktorého veje obrovitá 70 metrov x 35 metrov veľká zástava vážiaca takmer 400 kg.
Táto nová „pamätihodnosť" Baku nie je taká stará. Bola slávnostne otvorená v septembri 2010 s veľkou slávou a so zápisom do Guinnessovej knihy rekordov - ako najväčšia visiaca vlajka sveta. Práve pri tejto príležitosti pred dvomi rokmi vymenoval prezident republiky 9 november ako Deň štátnej zástavy, ktorý má takú vážnosť, že je zároveň Dňom pracovného voľna. Azerbajdžanci sa s týmto titulom však dlho pýšiť nemohli, lebo už v máji 2011 ich tromfli Tadžici, ktorí pre svoju vlajku vo svojom hlavnom meste Dušanbe, postavili o 3 metre vyšší stožiar - 165 metrov vysoký. Pri týchto zaujímavostiach som osobitne zvýraznil, že ide o visiacu zástavu - teda vlajku, pretože najväčšou zástavou sa doposiaľ chváli Izrael, ktorý má , pravda na zemi , umiestnenú štátnu zástavu dlhú 200 metrov a širokú 100 metrov, pričom samotná zástava váži 5,2 tóny. Perličkou v tomto smere je aj zástava, ktorú pri futbalovom zápase uruguajského Peňarolu Montevideo roztiahli domáci fanúšikovia. 350 ľudí roztiahlo na tribúnach zástavu dlhú 309 metrov a širokú 50 metrov.
Ešte niekoľko ďalších ukážok štátnach zástav :
"Agstafa"
"Jevlach"
"Sumgajit nemal do tohto roku vysoko vlajúcu štátnu zástavu, avšak v tomto roku to už napravili. Bolo zrekonštruované veľké námestie a bol vybudovaný nový vysoký stožiar."
A úplne najlepšie zrejme je, keď sú pokope všetky spomínané symboly, to znamená obraz Heydara, jeho citát, nejaká stavba symbolizujúca mesto a štátna zástava. Tak sa to podarilo napríklad v Gusare - meste na severe Azerbajdžánu.
