Deň čo deň sme postavení pred množstvo rozhodnutí. Od tých najbanálnejších čo si dať na raňajky, alebo čo si obliecť do práce, cez rozhodnutia svedomia - klamať alebo povedať pravdu. Ďalej sú to rozhodnutia týkajúce sa nášho budúceho života. Výber životného partnera, mať či nemať deti
a koľko... Až po rozhodnutia života a smrti. Skočiť za topiacim sa, alebo darovať svoju obličku najbližšiemu.
Pravdepodobne všetci poznáme okrídlený výrok: „Keď nejde o život, nejde o nič.“ Nemusí ísť doslovne o ohrozenie života, ale o veci zásadné, ktoré náš život ovplyvňujú výrazným spôsobom. Relativitu tohto výroku umocňuje fakt, že čo je pre jedného zásadné a dôležité, pre iného byť nemusí.
Čo je pre všetkých nás spoločné bez ohľadu na pohlavie, vek, národnú príslušnosť, vzdelanie, majetok a sociálne postavenie - je potreba prijatia. To netvrdím ja, ale pán Maslow.
Len si skúsme vybaviť, čo nás často motivuje k mnohým aktivitám. Nie je to potreba niekam a k niekomu patriť? Aby si nás niekto všimol? Aby niekto pofúkal náš neúspech a naopak, pridal sa k našej radosti? A nemusí to byť len záležitosť nášho fyzického sveta.
Myslím si, že keď sme schopní prijať najprv samých seba a pravdu o sebe, budeme schopní prijať ostatných okolo nás aj s ich inakosťou.
Takýto pocit prijatia dokáže niektorých z nás viesť ku nesebeckému zrieknutiu sa svojho pohodlia a podstúpiť riziko sebaobetovania v prospech druhých. V prospech Vyššieho cieľa.
Možno ste zaregistrovali medializovaný prípad českého humanitárneho pracovníka Petra Jaška, ktorý sa vybral v decembri 2015 do Sudánu, aby zdokumentoval pre organizáciu Hlas mučeníkov, prenasledovanie tamojších kresťanov. Pri plánovanom návrate bol na letisku zadržaný políciou, obvinený zo špionáže a uväznený. Podľa islamského práva mu hrozila smrť. Po niekoľkomesačnom súdnom procese bol odsúdený na úhrnný trest 23,5 roka vo väzení za protištátnu činnosť, ohováranie Sudánu a šírenie náboženskej neznášanlivosti.
Napokon bol Sudánskym prezidentom omilostený vo februári tohto roka.
Podľa jeho slov nie len zo strany justície, ale aj zo strany islamských spoluväzňov mu hrozilo nebezpečenstvo smrti...
Keď som sa ho pri osobnom stretnutí opýtal, či bol ochotný a pripravený pre svoje poslanie a presvedčenie položiť život, pokojným ale rozhodným hlasom odpovedal, že áno. Z nášho rozhovoru vyplynulo, že jeho pripravenosť pre niečo zomrieť, je podmienená tým, pre čo sa rozhodol žiť.
Súčasný moderný svet je veľmi dynamický. Často sa nám iba mihá pred očami, ako krajina z okna idúceho vlaku. Otázka hodnôt sa veľmi relativizuje. Čo bolo cenené, sa dostáva na okraj záujmu a „absurdnosti“ sa stávajú meradlom našich dní.
Pri zapadajúcom slnku hľadím na obzor a pýtam sa sám seba ? Oplatilo by sa zomrieť pre to, pre čo žijem?
