2.7.2018 pondelok
Vstávame okolo 8:30, v hoteli máme bohaté a perfektné raňajky, celkom si ich užívame a vychutnávame. Po raňajkách sa odhlasujeme z hotela, veci si nahádžeme do auta a vyrážame do mesta. Pod hotelom na námestí Maidan Nezalezhnosti (Independence Square) si berieme taxík a necháme sa za pár drobných odviezť k soche "Socha vlasti". Taxikár je celkom milý, cestou nám odpovedá na naše otázky a hovorí o niektorých zaujímavých budovách, ktoré cestou vidíme. Pod sochou sa nachádza múzeum k II. sv. vojne, v okolí sú obrovské sochy ako pamätník na II. sv. vojnu, múzeum vojenskej techniky a zbraní pod holým nebom.
Pešo cez parky plné rôznych sôch, pamätníkov, fontán a sadových úprav sa presúvame do centra.
Navštívime kláštorný pravoslávny komplex Monastier - v súčasnosti patrí monastiersky komplex pravoslávnej cirkvi. Je sídlom metropolitu Volodymyra (Viktora Sobodana). Od roku 1990 je spolu s Chrámom svätej Sofie (Svätej Múdrosti) zapísaný do zoznamu UNESCO. Patrí k najvýraznejším architektonickým skvostom Kyjeva.
Súčasťou tohto komplexu je Kyjevsko-pečerská lavra - pôvodne išlo o komplex jaskýň, v ktorých sa usádzali mnísi, preto sa aj nazýva Pečerská (teda doslova jaskynná, пещера = jaskyňa) lavra. Dnes sú tieto jaskyne pospájané do dvoch veľkých celkov dlhých úzkych podzemných chodieb podobných katakombám. Pečerskej lavre svätého Antona sú uložené aj pozostatky jedného z prvých svätcov zo slovenského územia - prepodobného Mojseja Uhrína (Mojžiša Uhorského).
Po obede sa vraciame uchodení nazad k hotelu. Pod "našim" hotelom je obrovský obchodný dom, kde si ešte kupujeme v potravinách nejaké zásoby na cestu. Okolo 16:15 sadáme do auta a smerujeme na juh, do Pervomajsku.
Cestou o 19:30 stojíme v meste Uman, kde sa nachádza najkrajší park Ukrajiny Sophia park, ktorý sa nachádza na brehu rieky Kamenka. A určite stojí za to ho vidieť. História parku sa začala v r. 1796, keď sa Poľský magnát Stanislav Pototský zamiloval do svojej manželky Sofie a rozhodol sa jej predstaviť majstrovské dielo krajinárskeho umenia. Park prekvapuje jemnou krásou exotických rastlín, rybníkov, kaskád a vodopádov, jaskýň a starožitných sôch. Nápis, ktorý sám princ Pototský nechal v jednej jaskyni je symbolický: "Kto je nešťastný - nech príde a bude šťastný, a kto je šťastný - bude ešte šťastnejší." Tu nás už počasie príjemne prekvapilo - vykúka slniečko a vôbec nefúka, je príjemne.
Ešte "zablúdime" do centra Umanu, je to smutné mestečko, ošarpané a chudobné, tu sa zastavil čas.
Neďaleko mesta Pervomajsk sa nachádza múzeum z bývalej raketovej základni. Pred bránou múzea parkujeme okolo 22:00. Hneď z brány vyjdú bývalí vojaci, teraz nadšenci, ktorí strážia, starajú sa a rozvíjajú toto múzeum. Pýtam sa ich, či tam môžeme prespať, či to tam je bezpečné. Prespať nebol problém, a že nás ochránia samopalmi J Tak sme sa tam v pohode vyspali.
Tento deň sme najazdili niečo cez 301 km
3.7.2018 utorok
Ráno vstávame o 7:30 do slnečného a príjemného rána. Rozkladáme si stoličky a pochutnávame si na raňajkách.
O pár minút k nám príde jeden z "vojakov" a zaujíma sa ako sme spali, či nechceme kávu/vodu, a ponúka nám, že môžeme ísť na prehliadku múzea aj skôr ako sú otváracie hodiny. Neváhame, rýchlo zbalíme raňajky a stoličky, a už sme v múzeu.
Je to bývalá tajná raketová jadrová základňa a to vrátane pôvodného vybavenia, je asi jediné múzeum tohoto druhu na svete. Hlboko pod zemským povrchom sa ukrýva betónová pevnosť postavená sovietskymi vojskami, vybavená jadrovými strelami. Je to jediné múzeum na svete, kde je možné si prehliadnuť originál sovietske jadrové zbrane a dokonca siahnuť na obávané odpaľovacie tlačidlo. Na základni sa nám zbrojná mašinéria odhalí v plnej krutosti a veľkosti.
Dajú sa tu vidieť jadrové raketové strely a hlavice, obrovské vojenské vozidlá. Pozrieme si naozajstné odpaľovacie rampy, ktoré ešte niekoľko rokov dozadu boli v aktívne. Je tu raketa menom SS-18 Satan, ktorá bola veľkosťou a účinnosťou postrachom Američanov. Má na výšku 34 metrov, váži 211 ton a nesie jednu alebo desať menších hlavíc, ktoré je schopná dopraviť do vzdialenosti pätnásť tisíc kilometrov. Je to dodnes najsilnejšia jadrová zbraň akú svet poznal, neexistuje nič podobné, o čom by sme vedeli. Jej let na druhú stranu sveta by jej trval necelých 25 minút.
V podzemí sú komunikačné tunely a veliteľské stanovisko umiestnené 40 metrov pod zemou, o ktorom nevedela ani väčšina nadzemného personálu. Bolo prispôsobené na prežitie 45 dní bez otvorenia dverí. Vstupujeme doň cez dvoje tlakovo odolných dverí.
Veliteľské stanovište bolo umiestnené v raketovom sile, ktoré malo ochranu ako bunker a vydržalo by priamy zásah. Priamy zásah by automaticky aktivoval raketu vo vnútri sila, a tá by letela na svoj dopredu naprogramovaný cieľ. Kontajner s veliteľským stanoviskom mal výšku 33 metrov, v priemere 3,3 metra, vážil s celou technológiou 125 ton a z jeho dvanástich poschodí len najnižšie dve boli uspôsobené na život. V ostatných sa nachádzalo technické zázemie. Pretože kontajner bol zapustený v zemi, najnižšie poschodia sa nachádzali 45 metrov pod zemským povrchom. Na jedenástom poschodí stále slúžili dvaja dôstojníci v šesťhodinových náročných smenách, o poschodie nižšie bola v dobe pohotovosti trojčlenná záloha. Kontajner je upevnený na pružinách, aby ho nevyradili jadrové otrasy. Odpálenie rakiet bolo možné až štyrmi spôsobmi. Okrem klasického odpálenia z veliteľského stanoviska, bolo možné aj odpálenie na diaľku bez akéhokoľvek zásahu personálu základne zásahom tzv. mŕtvej ruky. V tomto prípade by z raketovej základne neďaleko Kremľa vyštartovali 4 najsilnejšie rakety, ktoré by svojím signálom aktivovali a zobudili všetky rakety umiestnené v silách, a tie by automaticky, bez možnosti personálu zasiahnuť alebo zachrániť sa, štartovali na svoje dopredu naprogramované ciele na opačnom konci zemegule. Druhá možnosť odpálenia bola určená pre prípad napadnutia raketovej základne. V prípade výbuchu na raketovej základni zaznamenaného senzormi musela posádka do trištvrte hodiny zrušiť poplach, inak by celý arzenál základne vyrazil za svojimi cieľmi za oceánom. Taktiež sa jednalo o odpálenie bez zásahu operátorov základne, čiže ak by zásah nikto neprežil, tak odveta by štartovala za 45 minút a za ďalších 25 minút by sa za oceánom odohral krvavý ohňostroj. Ak predpokladáme, že Američania to mali nastavené rovnako, v prípade neodhalenej chyby senzoru by došlo k deštrukcii sveta približne za dve a pol hodiny. V sovietskom zväze všetko muselo mať plán B, takže v prípade zlyhania veliteľského stanoviska bolo možné rakety odpáliť ešte posledným spôsobom, a to zadaním kódov na termináloch pri každom sile, kedy by ale dôstojníkovi realizujúcemu odpal zostávalo len 6 minút na únik z dosahu raketových motorov.
Prehliadku múzea končíme okolo 10:30, keď sa náš sprievodca s nami lúčil, tvrdil nám, že na hlavnú cestu do Odesy nech nejdeme cez mestečko Pervomajsk, lebo že cesta je veľmi rozbitá. Viac nám nebolo treba ... išli sme tou cestou a aspoň sa pozrieme do Pervomajsku.
V hoteli skoro v centre Odesy sme už okolo 14:30. Dáme si sprchu a vyrážame do ulíc Odesy. Zrovna keď opúšťame hotel - začne pršať. Na recepcii nám požičiavajú dáždnik. Za "dvoma rohmi" nájdeme perfektnú reštauráciu s malinovými špecialitami. Mirku nebol treba presviedčať..
. Výborne sa tu najeme za veľmi prijateľnú cenu. Keď odchádzame z reštaurácie prestáva pršať, vykúka slniečko a máme krásne a teplé počasie.
Odesa leží na brehu Odeského zálivu Čierneho mora. Má približne 1 010 000 obyvateľov. Odesa je tretím najväčším mestom na Ukrajine (po Kyjeve a Charkove). Je najväčším prístavom Ukrajiny a najväčším mestom na pobreží Čierneho mora. 8. mája 1965 bol mestu udelený titul hrdinské mesto.
Túlame sa ulicami Odesy až sme prišli k pobrežiu, kde sme mali v pláne ísť sa pozrieť na delfíny do delfinária. Kým začne ďalšie predstavenie ešte sa pomotáme po pobrežnom bulvári. Rozhodol som sa namočiť aspoň špičku nohy do Čierneho mora. Len prišla taká "menšia" vlna a za chvíľu som celý mokrý, ešteže mi Mirka pred tým vzala ruksak a kľúče od auta.
Nakoniec z delfinária nemáme nič, s mokrým Johnym sa vraciame po Prímorskom bulvári, ktorý je srdcom a dušou mesta, naspäť do centra.
Prechádzame okolo opery, je to najstaršia budova divadla na celej Ukrajine. Pôvodná budova z roku 1809, v roku 1873 úplne vyhorela, ale už v roku 1887 bola nanovo postavená podľa návrhu rakúskych architektov Ferdinanda Fellnera a Hermanna Helmera. Títo architekti postavili aj Historickú budovu SND v Bratislave. Vedľa opery je farebná fontána.
Od budovy opery sa tiahne turisticky najznámejšia ulica v meste, Deribasovská (Derybasovskaya). Túto pešiu zónu lemujú obchody, reštaurácie a kaviarne. Z opačnej strany Odeskej opery sa nachádza historická budova archeologického múzea. Hneď vedľa neho stojí impozantná odeská radnica postavená v klasicistickom štýle.
Pozrieme si slávne Potemkinove schody, ktoré preslávila scéna rútiaceho sa detského kočíka s plačúcim dieťaťom po zastrelení jeho matky týmito schodmi z ruského veľkofilmu Krížnik Potemkin z roku 1925 od Sergeja Ejzenštejna. Z vrcholu Potemkinovského schodiska sa naskytá najkrajší výhľad na odeský prístav s monumentálnym hotelom Odesa.
Nevynechali sme ani sochu Kataríny II- zakladateľky Odesy.
Do hotela sme sa vrátili až za tmy. Zajtra už opustíme Ukrajinu a pôjdeme pozrieť posledný komunistický skanzen v Európe :-)
Tento deň sme najazdili 548 km.
