Moje riešenie krízy

Ešte Bill Clinton vyhlásil vojnu chudobe. Tá sa mala viesť aj na poli bývania v podobe sprístupnenia hypoték širšej aj menej majetnejšej mase ľudí. Čo je správna politika hlavne pre demokrata, teda amerického „ľavičiara“. Jeho nasledovník Bush ďalej podporoval túto politiku ešte otvorenejšie. Jeho politika by sa dala zhrnúť do vety: každý Američan má právo vlastniť dom. V danej politike nevidela jeho administratíva žiaden problém, hoci je Bush republikánom, takže nejaké plytvanie zdrojmi a makroekonomické dopady by ho mali trocha viac trápiť ako Clintona. Peniaze sa točili, peniaze produkovali ešte viac peňazí, roztáčal sa kolotoč života na dlh. Čo však ešte stále nemusí byť problém, pokým som schopný splácať, alebo mám majetok, ktorý mi môžu zobrať a moje dlhy budú vysporiadané.Avšak začali sa zadlžovať vrstvy obyvateľstva, ktoré evidentne nevedeli splácať svoje dlžoby, resp. splácali ich s odretými ušami a aj to len pri ultra nízkych amerických úrokoch. A to už ani nehovorím o americkom kreatívnom bankovníctve, ktoré umožňovalo istý čas splácať len úroky bez istiny a pod. A prečo dostávali aj tí problematickí dlžníci hypotéky? Lebo ten realitný maklér dole si myslel, že ceny pôjdu stále hore a keby niečo, tak jednoducho exekútor zhabe dom a vyplatí všetky dlžoby, tak ako sa to dialo dlhé desaťročia. No problém je v tom, že ten maklér nevedel, že ďalších milión maklérov dole si myslí to isté a tí bankári hore nemali ani potuchy, komu každému dávajú makléri dole tie hypotéky.Ani veľký centrálny bankár Greenspan nie je bez viny. Napriek tomu, že ešte za čias svojho úradovania žiadal sprísnenie regulácii finančných ústavov Fannie Mae a Freddy Mac, lebo videl, že to s nakupovaním hypotekárnych finančných produktov preháňajú, ďalej nalieval neskutočné miliardy dolárov do americkej ekonomiky, aby akceleroval, či udržiaval rast ekonomiky USA po všelijakých praskajúcich bublinách (napr. internetová). Viac peňazí v ekonomike sa rovná tlaku na infláciu. Teda aj na neopodstatnené zvyšovanie cien nehnuteľností. To je dôvod, prečo súčasný stav sa vymyká klasickým teóriám v ekonómii - vysoký rast hospodárstva súčasne s vysokým rastom inflácie.A kde spravila chybu Európa? Príliš verila americkému finančnému systému a sile ekonomiky, ktorá jej dlhé roky prinášala slušné zisky. Európske banky majú problém preto, lebo verili a investovali na americkom trhu. Už asi neveria.Ako a prečo vznikol problém vieme, ale ako ho riešiť je zatiaľ záhada pre politikov aj centrálnych bankárov, ktorí krízu primárne spôsobili a majú v rukách hlavné páky aj na jej riešenie. Na riešenie problému potrebujeme poznať stav v akom sa nachádza primárne finančný trh. Previazaním rôznych typov finančných inštitúcií, vytváraním rôznych typov finančných produktov, kde sa miešajú kvalitné aktíva s nekvalitnými, vznikol stav, kde nikto nevie aký podiel zo svojich aktív má kvalitných a aký nekvalitných. Už nie je možné jednoducho rozdeliť nekvalitné aktíva na nejaké hypotekárne listy a kvalitné na akcie profitabilných firiem. Preto sa teraz čudujú všelijaké ratingovými agentúrami o-A-čkované poisťovne a fondy, že aké cenné papiere to majú vo svojich portfóliách. Ak teda nie som si istý kvalitou svojich aktív, ako si môžem byť istý kvalitou aktív iných firiem? Ako môžem požičať niekomu svoje, resp. cudzie peniaze (od sporiteľov a investorov), ak nemám dôveru v to, že mi tie peniaze aj s úrokom vráti?Finančný trh potom zamrzne, nedôvera sa šíri do ďalších segmentov ako napr. úvery pre podniky, dôsledkom čoho je v niektorých štátoch dokonca recesia. Ani ľudia nedostanú ďalšie pôžičky na splatenie existujúcich dlžôb, lebo im už bankári neveria, že sú schopní ich splatiť. Ľudia logicky siahajú po kreditných kartách, z ktorých požičaný kredit už nemajú z čoho splatiť a teda kríza sa rozširuje a prehlbuje ďalej. Každým dňom je možné očakávať správy, že firmy typu Visa začnú hlásiť miliardové straty.Reakciou politikov a centrálnych bankárov je nalievanie stoviek miliárd peňazí do bánk a ďalších finančných inštitúcií v domnení, že to rozhýbe finančný trh. Budú stačiť tie peniaze pre všetkých? Subjekty ktoré nedostane dostatok peňazí, budú ďalej držať na trhu náladu nedôvery. A peniaze veru stačiť nebudú, lebo zachraňované firmy si naúčtujú straty aj zo svojich chybných investícií. Stačí si všimnúť americké automobilky, ktoré žiadajú desiatky miliárd dolárov od vlády, vraj na krytie strát z finančnej krízy, hoci už dávno majú obrovské problémy, lebo nestíhajú konkurovať hlavne japonským automobilkám.A ďalšia dôležitá otázka: ako chcú centrálni bankári sťahovať tie stovky miliárd dolárov a eur z obehu, keď sa situácia stabilizuje? Alebo túto nadbytočnú likviditu mienia ponechať na trhu a tým generovať ďalšiu inflačnú vlnu a rôzne cenové bubliny?Aké by mohlo byť riešenie tohto finančného rébusu?V prvom rade by sa nemali nalievať do trhu bezhlavo obrovské peniaze. Peniaze na trhu sú, len nekolujú, sú zmrazené v trezoroch kvôli nedôvere. A práve tú nedôveru je možné rozptýliť ručením za problematické aktíva. Postihnutý subjekt by si mal oddeliť zo svojho účtovníctva problematické aktíva, najlepšie do novovytvoreného subjektu, ktorého problémy by negatívne nemohli ovplyvniť pôvodný subjekt s kvalitnými aktívami. Štát, resp. centrálna banka (ďalej len CB) by ručila len za problematické aktíva. Takto by sa vyčistili banky, poisťovne, fondy a teda dôvera by sa medzi nimi opätovne veľmi rýchlo obnovila. Hospodárstvo by sa nepribrzdilo a subjekty by mohli začať zo svojich ziskov postupne sanovať svoje problematické aktíva. Navyše by boli jasne vyčísliteľné prípadné straty, CB a štáty by vedeli presne aké zdroje majú alokovať na ich pokrytie. Teraz všetci len hádajú a strieľajú čísla od pása. Výrazným pozitívom tohto prístupu je to, že štát (daňový poplatník), či CB platí len vtedy, keď si veriteľ uplatní svoj nárok a bude chcieť späť svoje peniaze z balíka problematických aktív. Ak by štát a CB ručili len za istinu, veritelia by nemali dôvod bezodkladne uplatňovať svoje nároky, lebo by prišli o úroky, ktoré by zarábali peniaze aj na problematických aktívach. Avšak veritelia by si na úroky museli počkať pár rokov. V prípade splatenia časti istín problematických aktív štátom, alebo CB, štát by evidoval jasne kvantifikovanú pohľadávku voči zdravému subjektu a v danej výške by si mohol štát kapitalizovať svoju pohľadávku. Takto by štát získal podiel vo fungujúcej firme na základe trhovej hodnoty firmy a nie na základe svojvôle politikov. Aj firmy by boli motivované čo najrýchlejšie sa zbaviť problematických aktív, aby im nevisel damoklov meč prevzatia firmy štátom nad hlavami.Samozrejme dané riešenie má konzekvencie aj na vývoj v ďalších aspektoch. Napr. ako zabrániť odlevu akcionárov vo firmách, u ktorých je jasné, že ich akcionári pár rokov neuvidia žiadne dividendy. Či ako identifikovať problematické aktíva. To sú záležitosti, ktoré by mali byť veľmi jasne špecifikované v legislatívach. Teda nie vyššia regulácia a viac zákazov, ale spriehľadnenie pravidiel fungovania finančných subjektov a trhov sú cestou k stabilizácii situácie a predchádzaniu kríz.