Európska agentúra na ochranu hraníc Frontex uvádza, že v budúcich mesiacoch by sa Stredozemné more mohlo pokúsiť prekonať viac než milión osôb. To je číslo, ktoré je už aj pre cieľové krajiny EÚ náročné umanažovať. Preto ten poplach už aj v Bruseli. Umanažovať znamená ako tak civilizovane sa postarať o imigrantov a poskytnúť im možnosť integrácie do spoločnosti prijímajúcej krajiny, alebo ak nemajú šťastie, deportovať ich mimo EÚ. Krajiny ústretové k imigrantom teraz cez Brusel žiadajú solidaritu od krajín, ktoré doteraz imigráciu výrazne obmedzovali. Teda aj Slovensko. Je integrácia imigrantov v krajinách EÚ jediným riešením? Je vôbec kam deportovať imigrantov? Krajiny EÚ imigrantov vlastne neodsudzujú na smrť, keď ich deportujú? Koľko miliónov ľudí musí klopať na dvere EÚ, aby v Bruseli začali hľadať iné riešenie, ako ich masovo prijímať? Existuje nejaké humánne, za ktoré sa EÚ nebude musieť hanbiť? Asi použitie armády na pašerákov nebude to najlepšie riešenie. Hlavne, keď vojaci budú strieľať aj po utečencoch.
Malá odbočka na Slovensko
Demografia ukazuje, že udržať si súčasný sociálny štandard bude v budúcnosti pre Slovensko problém. O jeho zvyšovaní ešte chvíľu môžeme snívať, veď politici, hlavne zo SMER-u, nás radi budú klamať kvôli volebným hlasom, ale finančná realita nás nemilosrdne zrazí k zemi. Vraj do 15 rokov. Potrebný počet detí, ktorý by udržal príjmy do verejných rozpočtov už nestačí slovenská populácia „vyprodukovať“. Inou možnosťou je imigrácia. Lenže Slovensko imigrácii cudzincov bráni, hoci desiatky tisíc Slovákov žijú a pracujú v cudzine aj dnes. S emigráciou Slovákov nemáme problém, občas sa síce objaví v médiách téza o probléme úniku mozgov, no našej sociálnej vláde principiálne nevadí emigrácia, aspoň sa môžu usmievať do kamier a ukazovať grafy ako sa im darí znižovať nezamestnanosť. No imigráciu už vláda považuje za bezpečnostné a ekonomické riziko. Hoci práve inteligentná imigrácia by mohla dlhodobo riešiť stabilitu verejných financií a udržať sociálny štandard Slovákov. Inteligentnú imigráciu je možné chápať ako uľahčenie udeľovania azylu vzdelaným a zručným imigrantom. Napriek vysokej nezamestnanosti na Slovensku, automobilkám chýbajú kvalifikovaní zamestnanci. Podobne aj IT priemyslu. Imigranti by mohli odvádzať milióny na daniach a odvodoch, o ktoré kvôli našej imigračnej politike iste prídeme.
Spomínané opatrenie bruselských úradníkov o umelej redistribúcii imigrantov medzi krajinami EÚ môže skončiť tak, že Slovensko a ďalšie prijímajúce krajiny v podstate otvoria novodobé koncentračné tábory, kde imigrantov za ostnatými plotmi doslova uväznia, inak redistribúcia imigrantov nebude mať zmysel. Húfne by utekali späť do krajín odkiaľ nám ich poslali, resp. kam mali pôvodne namierené. Asi ťažko si možno predstaviť, že krajiny, ktorým boli imigranti nanútení z Bruselu, ich budú presviedčať, aby zostali u nich a neutekali do napríklad vysnívaného Nemecka. A aj keby to Slovensku Brusel prikázal, presviedčacia kampaň by asi nebola príliš úspešná. Prijímajúce krajiny by navyše pýtali miliardy eur od Bruselu na financovanie integračných programov. Dopadlo by to asi podobne, ako s programami na integráciu rómskej populácia do väčšinovej. Obávam sa, že keď sa opatrenia Bruselu premietnu do reality, EÚ sa bude veľmi hanbiť za svoju imigračnú politiku. O humánnosti, ľudských právach, či demokracii už nebude môcť žiaden líder EÚ veľmi nahlas hovoriť v prítomnosti autokratov a diktátorov, inak sa nám vysmejú do očí.
Kto do Európy vlastne uteká?
Ukazuje sa, že systém pomoci najchudobnejším krajinám zlyháva. Chudoba plodí nestabilitu a konflikty, tie opäť generujú ešte väčšiu chudobu. Potom ľudia utekajú. Hlavne, keď sa k tomu pridáva ešte populačná explózia v krajinách tretieho sveta, potom tlaky na obmedzené zdroje a tým na väčšiu nestabilitu a chudobu sa znásobujú. Ani vývoz demokracie nie je možné vyhodnotiť ako reťazec úspechov, ktoré by vytvárali v importujúcej krajine stabilitu a prosperitu.
Dôvodom na útek nemusí byť len chudoba, či vojenský konflikt, ale aj ohrozovanie ľudí na živote autokratickými a diktátorskými režimami. Preto je potrebné rozlišovať medzi imigrantmi a utečencami. Veľmi nahrubo, imigranti chcú žiť lepšie, rodičia chcú pre svoje deti lepší život, chcú mať veci, ktoré v civilizovanom svete sú bežne dostupné, chcú mať viac príležitostí. Utečenec však je ohrozovaný. Ohrozovaný na živote, na zdraví, na slobode (keď mu hrozí bezprávne uvrhnutie do väzenia). Niekedy hranica medzi imigrantom a utečencom sa zmýva. Napríklad keď ľuďom hrozí smrť hladom. Pri utečencoch by civilizovaná krajina mala pomôcť, pri imigrantoch (presnejšie ekonomických imigrantoch) už je to diskutabilnejšie. Pri druhej skupine by sa už mohla použiť spomínaná inteligentná imigračná politika.
Avšak inteligentná imigračná politika nevyrieši obrovské vlny ekonomických imigrantov. Kvalifikácia migrantov je často nízka a množstvo dostupnej práce v EÚ nie je tak veľké. Potom sa z ekonomického imigranta môže ľahko stať terorista. Napríklad niektorí imigranti z moslimských krajín môžu byť skutočne bezpečnostným rizikom. Existujú názory analytikov, že radikalizácia obyvateľov v islamských štátoch súvisí s populačnou explóziou a náboženstvom. Jednoducho povedané, ak vám viera hovorí, že dobrý moslim sa musí vedieť postarať o svoju rodinu, no roky sa mu nedarí zohnať aspoň nejakú prácu, nieto dobre platenú, tak je logické, že ľahko podľahne volaniu radikálov do služby, ak mu sľúbia zaujímavý príjem. Najzúfalejším stačí aj sľub raja po smrti. V krajine, kde je sociálny systém veľmi obmedzený, alebo ani neexistuje, státisíce frustrovaných mladých mužov bez perspektívy slušnej budúcnosti je živnou pôdou pre nestabilitu samotnej krajiny, v ktorej žijú. Navyše tej nestability môže byť taký pretlak, že ju je možné ešte aj exportovať. Potom je veľmi ťažké odlíšiť bežného imigranta od radikála povereného v Európe vykonať krvavé poslanie. Navyše, ak aj bežného imigranta, či dokonca utečenca zavrieme v Európe do koncentračného tábora, bude pre radikálov veľmi ľahké ho dostať na svoju stranu. Ani najbohatšie štáty EÚ nemajú financie ani iné prostriedky nato, aby integrovali milióny imigrantov a radikálov, nech už sú akéhokoľvek vierovyznania, či národnosti, efektívne odstránili zo spoločnosti.
Nový domov, no nie v Európe
Európa však má aj inú možnosť. Síce dosť netradičnú a neoverené, ale má. S určitou mierou zveličenia by sa to dalo pomenovať ako vybudovanie európskeho Hongkongu v Afrike. Áno, na prvé počutie to znie možno až šialene, no možno o niekoľko rokov sa to pretransformuje na nevyhnutnú realitu. Išlo by o vybudovanie nového, pre menej šťastných trvalého, pre ľudí s väčším šťastím dočasného, doma pre migrantov. Z pohľadu EÚ by to bola exkláva. EÚ by našla právne čo najčistejší spôsob obsadenia územia v Afrike, kde by začala budovať nové sídla pre migrantov, pre ktorých by v čase migrácie nebolo miesto v Európe. Najideálnejšia by bola dohoda z nejakým štátom o dlhodobom prenájme územia. Hongkong si od Číny Británia prenajímala 99 rokov. V prípade, že by šlo o akési sporné územie, prinajhoršom o územie diktátorského štátu, stále je možné toto územie ovládnuť vojensky. Ak by sa nepodarilo EÚ prenajať žiadne územie, tak medzi alternatívne územia z kategórie sporných je možné zaradiť Západnú Saharu, o ktorú sa sporí Maroko s miestnou populáciou. Sever územia je obsadené Marokom, na juhu vznikla niektorými štátmi uznaná Saharská arabská demokratická republika. Ide o územie s rozlohou 266 000 km2 (cca. 5,5-krát väčšia ako Slovensko), no býva tam len niečo vyše 500 tisíc obyvateľov. Na porovnanie, v Hongkongu na území s 1100 km2 býva vyše 7 miliónov ľudí! Teda aj percento územia Západnej Sahary by malo stačiť na poskytnutie bezpečného prístavu pre milióny migrantov, ak sa územie bude využívať efektívne.
Ďalším sporným územím by mohla byť časť, dnes už de facto neexistujúcej, Líbye. Vyše 1,7 milióna km2 by mohlo poskytnúť vhodné územie pre exklávu. Na rozdiel od Západnej Sahary, tu by územie muselo byť výrazne vojensky zabezpečené. Obsadenie vhodnej časti územia (najlepšie o ktoré miestne bojujúce sily nejavia výrazný záujem) by si vyžadovalo vojenskú inváziu. To prináša riziká a preto by invázia musela byť prevedená s tichou, či otvorenou podporou aspoň niektorých miestnych bojujúcich strán. Výhodou tohto teritória je to, že je na mieste, z ktorého sa väčšina migrantov snaží dostať do Európy. Ak by sa k migrantom dostala informácia, že neďaleko nich existuje miesto, kde bezpečnosť garantuje EÚ a bude o nich postarané, možno nemalé množstvo ľudí si rozmyslí samovražednú plavbu cez Stredozemné more. Aktuálne iné miesta pre exklávu EÚ by prinášali príliš veľké riziká a náklady. Napríklad diktátorsky režim v Eritrei.
Ako by mal vyzerať nový domov imigrantov
Samozrejme to nebude žiadne hypermoderné osídlenie typu Hongkong. No rozhodne by urbanizácia exklavy nemala vyzerať ako nekonečný slum, či geto vedľa geta. V prvom rade exkláva musí byť lokalizovaná na brehu mora, aby logistika medzi EÚ a exklávou nemusela byť realizovaná cez územie tretieho štátu. Bude tam potrebné dopraviť obrovské množstvo strojov, stavebného materiálu, dopravných prostriedkov, potravín, liekov, atď. Na začiatku bude potrebné vybudovať komplet celú základnú infraštruktúru (voda, elektrina, kanalizácia, dátové siete, ..). Keďže územie s najväčšou pravdepodobnosťou bude púšť, bude potrebné zabezpečiť vodu. Buď odsoľovaním morskej vody (za pomoci solárnych článkov), alebo vŕtať hlboké studne. Rovnako bude potrebné krajinu kultivovať množstvom stromov, kríkov, či trávnatého porastu. Dokonca vytvoriť poľnohospodárske pozemky a farmy s chovom dobytka a hydiny. Toto ohromné množstvo práce dá robotu veľkému množstvu migrantov usídlených v exkláve. Čiže žiadne zatváranie migrantov do utečeneckého tábora a vyplácanie sociálnej dávky, ale aktívne zapojenie do nového prostredia s tým, že prostredie bude migrantov motivovať, aby sa zamestnali. Migrant by musel absolvovať azylovú procedúru a ak by ňou prešiel, získal by štatút občana exklávy.
Samozrejme aj pre Európu to bude výzva. Nielen finančná, ale aj intelektuálna. Bude potrebné vytvoriť spoločenstvo, v ktorom budú spolu žiť ľudia rôznych kultúr, vyznaní, národov, či dokonca kmeňov, s rôznym vzdelaní, s rôznou civilizačnou úrovňou. Aj z technického hľadiska bude výzvou pretvoriť púšť na obývateľnú krajinu pre milióny ľudí. Život v exkláve bude testom pre migrantov, či sa vedia integrovať, postarať sa o seba a svoju rodinu, či sú tolerantný a teda, či vôbec by boli schopní žiť v krajine, od ktorej žiadajú azyl. Z toho vyplýva, že v exkláve budú aplikované európske pravidlá fungovania spoločnosti. Príjmy z daní budú primárne príjmom EÚ rozpočtu, ktoré by však primárne mali skončiť opäť vo zveľadení exklávy. Určil by sa špeciálny režim pohybu ľudí, tovaru, služieb a kapitálu medzi EÚ a exklávou. Napríklad občania exklávy by asi dostávali študijné, pracovné, turistické víza pre vstup do EÚ. Po čase aj miestne bezpečnostné zložky by mali personál z migrantov a dokonca by na nižších úrovniach boli vedené migrantami. Rovnako aj súdny systém by mal byť plný migrantov, no právny systém bude nastavený Bruselom. Zaviedli by sa aj prvky miestnej zastupiteľskej demokracie. V slobodných demokratických voľbách by si mohli zvoliť miestnych starostov a poslancov samospráv.
Migrant by mal možnosť dosiahnuť vzdelanie ako v EÚ, mal by podnikateľské prostredie podobné prostrediu v EÚ, mal by práva a povinnosti ako občania v EÚ. Ak nejaká krajina EÚ bude potrebovať pokryť výpadok ľudského kapitálu v nejakom segmente svojej populácie, bude môcť udeľovať občianstvo občanom exklávy podľa vlastných kritérií. No tie však nesmú poškodzovať iné krajiny EÚ. Napríklad za úplatu budú rozdávať občianstvo svojej krajiny s tým, že nový občan sa zaviaže žiť v inej krajine EÚ. Šikovný migrant sa bude môcť dostať aj naďalej do EÚ. Menej šikovný však stále bude môcť žiť na mieste, kde sa bude mať lepšie ako vo svojej domovskej krajine. Isto sa mnohí migranti po čase vrátia späť do svojej materskej krajiny, keď sa v krajine znormalizuje situácia, alebo si budú vedieť doma nájsť zamestnanie so vzdelaním a skúsenosťami nadobudnutými v exkláve, či nájdu príležitosť na podnikanie. No aj v prípade takých migrantov finančné prostriedky vynaložené na nich budú zmysluplnejšie použité ako humanitárna pomoc v treťom svete. Tá sa totiž často stáva predmetom rozkrádania, korupcie, či komerčného predaja. Často prispieva k udržiavaniu diktátorov pri moci, kedy potraviny a lieky končia v rukách vojakov, povstalcov, teroristov a civilné obyvateľstvo ďalej trpí. Keď ľudia budú mať kam utiecť pred diktátormi, je predpoklad, že skôr padne a vracajúci sa ľudia žijúci roky v európskej exkláve prinesú do krajiny viac civilizácie, nové elity krajiny a už ani miestni ľudia nebudú tak ľahko manipulovateľní miestnymi dobrodruhmi. Možno nakoniec práve táto cesta vývozu demokracie bude tá dlho hľadaná a sláviaca úspech. No oveľa dôležitejšie je, aby migranti dostali šancu na šťastnejší život, ako mali vo svojej vlasti bez toho, aby to v prijímajúcej krajine vytváralo negatívne emócie, alebo imigračná politika sa nestala zbraňou v politickom boji rozdúchavajúcou nacionalistické, rasistické a xenofóbne vášne. Samozrejme projekt exklávy pre migrantov je finančne náročný a vôbec nemusí skončiť úspechom, ale bez pokusu to zrealizovať nezistíme, či by to fungovalo. Navyše súčasné výdavky na migrantov tiež nie sú nízke, takže radšej investujme do niečo zmysluplnejšieho, ako systému koncentračných táborov a ozbrojených zložiek poľujúcich na pašerákov.
