Ak je chorý tato, pre chod domácností sa taktiež nič nemení, akurát ho človek celý deň nevidí. Existuje pre neho len posteľ. Zdravie je predsa základ, preto je nevyhnutné niečo obetovať. Nehovoriac o tom, že nechce nakaziť deti, čo je asi základnou premisou toho, prečo leží celý deň v posteli. Koľká obeta! A ten charitatívny rozmer! Áno, hovorí zo mňa závisť.
Takto nedávno sme zažili situáciu prvého typu – chorá mama. Po vcelku prebdenej noci sprevádzanej na striedačku detským plačom a budením sa na vlastné chrchlanie, človek vstáva „plný energie“ do druhého dňa. Dosť značná únava mi káže zakomponovať manžela do ranných rituálov s deťmi. Podávam mu staršie dieťa a nejaký ten odev. Pri tom ako prechádzam prebaľovaním, prezliekaním a kŕmením mladšieho, za príjemného stekania sopľov z nosa a pokašliavania, mu kričím nech nezabudne na pančušky. Nastalo pár sekundové ticho, kedy som cítila nielen bolesť všetkých kĺbov, ale aj hlboké zamyslenie manžela nad pojmom „pančušky“. A zrazu to prišlo: „ A to ktorá strana je predok?“ Ako sa mi dieťa číslo 2 nechcelo poddať plienke a cítila som stúpajúcu teplotu, nevedela som, či sa smiať, alebo plakať. Človek - mama - je predsa len viac precitlivený počas choroby. Pri miernom frflaní a myšlienkovom prúde typu - „Bože, veď si dvojnásobný otec!“, mu kričím: „Jedna čiarka predok, dve čiarky zadok!“ Pritom ako sa mi potomka 2 podarilo nasunúť do plienky a po nezdarnom boji, kedy mi chcel asi päť krát strhnúť rúško z tváre (neodmysliteľná súčasť výzbroje chorej mamy, rozumej menšia šanca, že dieťa ochorie), počujem niekde v pozadí: „Ahááááááááááá!“ Fajn, tato asi vyhral v tvrdom boji s pančuškami. Keďže dieťa 2 zaobstarané, je čas na uvarenie si čaju a nejaký ten paralen.
Outfit zdravej mamy predstavujú tepláky, outfit chorej mamy pyžamo. Takže v pyžame som, ešte rýchlo umyť zuby a skontrolovať, čo sa deje s prvorodeným. Nabehnem do kúpeľne, dieťa 2 pokladám na zem, rúško z tváre dole, pasta na kefku a ide sa na to. Zdola počujem nejaké výkriky, miestami ťažko zhodnotiť, či ide o radosť, alebo útrapy. Zamyslená na seba pozerám v zrkadle, kontrolujem teplotu čela, hmmm nič moc. Oči zaslzené, v hrdle križiacke výpravy: „Ah, to bude deň!“ Zuby dočistené. Rýchlo rúško na tvár a utekáme dole. Hmm, počkať, rúško! Kde je rúško? Potomok 2 si ho veselo popri mne žužle na zemi. Usmieva sa, aký má jedinečný úlovok, ktorý mu môžu široko ďaleko všetky batoľatá sveta závidieť. Fajn, ja sa teším, že ty sa tešíš, ale tadiaľ cesta nevedie. Beriem mu jeho nadobudnutý tromf a s chripľavým hlasom hodným deathcorovej kapely sa ho snažím chlácholiť: „Ideme pozrieť bračeka, čo robí a budete sa hrať, dobre zlatinko?“ Kým si v tej malej hlavičke dá dokopy 2 plus 2, že mu bol násilne odobratý jeho úlovok, stíháme prejsť skoro celé schody dole. Poznáte tú „sekundu po“ páde, udretí a inej neprávosti, kým bábatku dôjde, čo sa stalo, aby začal záchvat plaču. Rev nad nami visí ako Damoklov meč a je to tu! Na poslednom schode sa spustila lavína plaču a výčitiek: : „Ako si ty, moja mama, mohla spraviť takú nehoráznosť!!!“ Plného krivdy a úškľabku, ala kameň z Fantagíro, sa ho snažím držať v bezpečnej pozícii, aby ho nestihli zasiahnúť bacily, kým nájdem čisté rúško. Schmatnem hrkálku a usádzam ho k ďalším členom rodiny, aby som si v kľude zaliala čaj.
Situácia dole nezmenená. Dieťa 1, polovyzlečené z pyžama, sa hrá s tatom a lietadielkom, ktoré zdobí inkriminované pančušky: „Tatóóó, tatóóó, víííííííí - lietadlóóó!“Potomok 2 zahadzuje už stokrát ohlodanú a obkukanú hrkálku, plač prestáva a začína sa tešiť z novovzniknutého dobrodružstva plného leteckých poznatkov. Len si vzdychnem, vyfúkam nos a v tichosti odbaľujem paralen. Chlapci majú zábavu, tak si rýchlo odmerám teplotu. Pri pohľade na hodiny ale zisťujem, že je potrebné konať. Zasa raz, mama, to monštrum, ten borič všetkej zábavy, ten zhluk nepochopiteľných pokynov a príkazov, prichádza na scénu. Beriem lietadlo. Po krátkom naťahovaní, vyrovnávaní, zakasávaní a napravovaní sú horné aj dolné končatiny odeté. A je to! Sme oblečení! (Áno, len syn je oblečený a plurál budem používať asi až do jeho stužkovej pri vete: „Zmaturovali sme!“ a nehanbím sa zato.) Manžel sa išiel zatiaľ v kľude vychystať. Naťahujem syna do overálu, nech je už úplne ready. Nákrčník, čiapka, topánky. Všetko zazipsujeme, napravíme. A v tom sa ozve: „Mamáááá, pišááááááááááť!!!“ Ten môj povzdych tlmený rúškom počuť asi až k susedom: „Ah, bože!“ Syn mi odpovedá: „Mama čo zasa božeeeeee?!“ Pri urýchlenom vyzliekaní z overalu, počujem nejaký tlmený buchot. Obzriem sa, nič nevidím, vyzliekam ďalej a tu zrazu – pod nami rozbitý teplomer. Áno, merala som si teplotu, áno v tom slede udalostí som na to zabudla, áno vypadol mi spod pazuchy. Dieťa 2 sa k nám urýchleným štvornožkovaním blíži, nakoľko takáto zaujímavá situácia nemôže ostať bez povšimnutia a dôkladného preskúmania. Črepiny všade. Moje zúfalstvo, synove prekvapenie a zaujímavá výzva pre batoľa musia ísť stranou a je potrebné konať. Beriem batoľa, dávam mu hrkálku, dieťa 1 usádzam na nočník. V relatívne kľudnej kooperácii všetkých zúčastnených si sedia pri sebe ďaleko od črepín, jeden vykonávajúc potrebu, druhý žužlajúc hračku. Rýchlo beriem vysávač a laserovým pohľadom mojich zaslzených očí, počas dunenia v hlave, hľadám každú jednu črepinu. Síce so zaľahnutými ušami, ale stále so silným inštinktom matky, počujem v diaľke nejaký frmol. Pribehnem s vysáváčom a vidím, že dieťa 1 si očividne násilným spôsobom sprivatizovalo už spomínanú hrkálku od brata a vôbec mu nevadí, že batoľa spustilo lavínu neopísateľných tónov rumázgania. Nabádam staršieho nech sa ospravedlní bratovi a nech mu vráti, čo mu vzal. Nič. Nabádam ho znova. Nič. „Ja čakám!“ vyjde zo mňa mojím metalistickým chrapľákom. „Ok, čakaj mama, ja kakám!“ Hotovo! Vybavené! Šéf kaká! Dieťa 2 stále v amoku, manžel stepuje vo dverách, moja teplota stúpa. A tak čakáme, čakáme a čakáme.
Nakoniec sme v relatívnom pokoji zvládli znova sa obliecť, vypiť čaj a zabaviť druhé dieťa. Tak a hor sa do dňa s rúškom na ústach, plným nosom, dunením v hlave a bolesťou celého tela. Veď to poznáte – upratať, navariť, prebaliť, nakŕmiť, nakúpiť, uspať, oprať, vyžehliť, povysávať, poutierať. Deň chorej matky.
