Pretty blurred" author=" " /> Ja totiž takýchto ľudí, nazvyme ich neoprávnení urazenci po čase stretnem a oni mi takto do očí vyčítajú neskutočné veci: "Som minule kráčala na ulici oproti tebe a ani si ma nepozdravil! Strašné!" Ale dostaňme sa k jadru veci, prečo je to tak a som taký odporne, ba priam až nechutne nezdraviaci človek:)
Najpr si načrtneme modelovú situáciu. Krásne letné ráno (deň, večer, noc...) a istý kučeravý blázon kráča po ulici, na ušiach nasadené slúchadlá, z ktorých sa rinú nádherné tóny toho, čo práve počúvam. Keď práve nepozerám na cestu, aby ma nezrazil nepozorný vodič nákladného auta naloženého panelmi alebo nepremýšľam nad krásou muškátov, ktoré som videl v neďalekom okne, tak si len
tak kráčam, slobodný ako len človek môže byť.
Pridajme k tomu, že do diaľky vidím asi tak dobre, ako chudák krtko, keď sa konečne vyhrabe na svetlo sveta, nedajbože je ešte šero/tma (kedy človek nevidiaci do diaľky vo dne vidí, s prepáčením, už úplný prd) alebo ma prudko oslní lúč krásne sa na mňa usmievajúceho slniečka. No ako si má potom chudák ako ja všimnúť, že oproti mne sa rúti svetom, ako námorná loď, jeden z tých neoprávnených urazencov? (kamarát, kamarátka, šéf z práce...) Už viete správnu odpoveď?
Preto vás prosím, neodsudzujte hneď poloslepého blázna k takému odpornému prívlastku, akým namyslenosť rozhodne je. Veď ja vás mám naozaj všetkých rovnako rád a s chuťou vás pozdravím, do jedného.. (Ak vás uvidím:)) Namiesto toho vždy, keď ma vidíte na mňa už z diaľky mávajte, kričte, tancujte, podávajte dymové signály a čo najviac sa zviditeľňujte, napríklad odhalením istých partií tela, aby som mal možnosť vás aj bez orlieho zraku väčšiny populácie vidieť:)
Venované Livke, aby mala čo čítať:)
PS: O mojej nekontrolovateľnej poruche pamäti pri predstavovaní sa niekedy nabudúce.
