Longital" author=" " />
Trenčín nás neprivítal vôbec veľmi pekne. Hneď ako sme vystúpili z vlaku, začalo krásne a stabilne pršať. Ale keď si to tak premietam na plátne vnútra mojej lebky, vlastne som nikdy tam nikdy nebol keď nepršalo. Asi to bude jeden z dôvodov, prečo Trenčín mám rád:)
Ale vráťme sa k tej Pohode. Ak vás pri vchode prekvapil taký kučeravý šialenec, občas od ucha k uchu vysmiaty, ako slniečko v pekný letný deň, inokedy trošku zamračený a šomrajúci na otrasnú zimu na nohy, tak vedzte, že ten šialenec som bol ja. Práce nebolo veľa, ľudia boli poväčšinou milí (aj tí opití a inými omamnými látkami napájaní). Aj keď boli isté momenty, ktoré nás prinútili prestať pracovať a s rozďavenými ústami nemohúcne sledovať. Napríklad, keď sa po rozbahnenej ploche drkotal špinavý nákupný vozík a v ňom v polohe skrčených novín bezvládne ležiaca..
Festivaly ale nie sú o práci ani o bezvládnych ľuďoch. Takže ku kultúre. Pre mňa jedným z najlepších umelcov na festivale jednoznačne bola skupina Fermata. To, čo predviedli títo chlapíci bolo jednoducho výnimočné predstavenie plné nádherných, silných inštrumentálnych skladieb, ktoré bez zbytočne dlhých prestávok oblažovali moje uši asi tak trištvrte hodinu. Môžem len povedať, bravo:)
Samozrejme, že sa tam potulovalo aj plno ďalších skvelých kapiel, z tých čo som videl napríklad Subways, Gossip, Tomáš Sloboda, Tosh Meets Marley, Dorota Nvotová, Lou Rhodes, Hiromi. Trošku ma sklamal Richard Muller, na tom som vydržal len 2 pesničky a podľa mňa nestáli za veľa, možno ma teraz skalní fanúšikovia ukameňujú. Neviem, jednoducho mi v ten večer nesadol.
Vrcholom sobotného večera pre mňa bol už okolo 9. večer koncert skupiny Longital. Kto pozná Dlhé Diely/Longital, vie, kto nepozná, tak len v krátkosti. Nádherné vizualizácie, úžasná hra na basgitaru a určite neprekonateľný Daniel Salontay. Ak poznáte veľa ľudí, čo dokonale zvládajú hru slákom na gitaru, tak mi dajte vedieť. Avšak naozaj nepoznám veľa ľudí, čo zvládajú jednou rukou vybrnkávať nie práve najjednoduchšiu melódiu a druhou rukou robiť niečo celkom iné:) Jednoducho som nemal slov (a možno aj preto mi ten Rišo potom pripadal slabý). Pesnička na želanie nakonci pre môjho spolupustovníka (P)Ivka je už len čerešničkou na torte:)
Nesmiem zabudnúť ani na Kinematograf. Slepé lásky môžem vrelo odporučiť každému milovníkovi filmov, ktoré v človeku zanechajú aj niečo iné ako popcorn a pachuť krvi na podnebí.
Na záver už spomeniem len dve najpodstatnejšie veci, prečo som odtiaľ neodchádzal práve najradšej. Tá prvá - konečne som zase videl Domii a jej neskutočne nákazlivý úsmev:) A opäť som mohol vidieť Trenčín aj s jeho upršaným a pritom stále krásnym počasím. Veľmi krátko zhrnuté: pohodička na pohode:)
