Chcel zmiznúť, zdrhnúť, vypariť sa, zbaviť sa všetkých svojich problémov a byť s ňou, jeho jedinou láskou..
A dnes, dnes prišla posledná kvapka, keď ho opäť zasiahla skutočná, nezmieriteľná a zároveň taká prirodzená a nevyhnuteľná.. Smrť..
V takomto prípade sú zbytočné akékoľvek slová útechy, pretože aj keď sú myslené akokoľvek úprimne, vždy vyznievajú zvláštne, nepatrične a v konečnom dôsledku sa s tým človek aj tak musí zmieriť sám.
Ale on už sa nechcel zmierovať. Odmietal začínať odznovu, celý ten proces, proste už nechcel, pretože len s ňou vedel, že nepotrebuje byť milovaný, ale stačí vedieť, že miluje. A teraz je preč. Neodvratne. Navždy. Bez rozlúčenia. Bez možnosti návratu.
Vedel, že bez nej to nevydrží.. A tak sa rozhodol, že urobí ten posledný krok. A vykročil.
Prázdno pod ním ho uvítalo do svojej náruče a jeho zrak vnímal zrýchľujúci sa mihot okien. Ale napriek tomu presne vedel, čo sa za jednotlivými stenami domu deje.
Tu si puberťák púšťal hifi vežu naplno, hrajú Doors a on si natiera masťou modriny na rukách a nohách, ktoré má od vlastného tatka. Zatiaľ jeho vlastná matka práve otvára dnes už štvrtú fľašu vína.
Pod nimi sa mladomanželia tešia z čerstvého prírastku do rodiny, hladkajú ho po tvári a sú neskutočne šťastní, že sa im narodilo zdravé dieťa. V mysliach im prebiehajú obrazy ich malého génia ako nositeľa Nobelovej ceny alebo prinajmenšom olympijského víťaza.
Na piatom poschodí práve prebieha búrlivé milovanie a na treťom niekto varí kulinársku špecialitu dňa, steaky na víne.
On si zatiaľ padá a necháva si pohládzať tváre vlnami prúdiaceho vzduchu, už cíti, ako sa mu pomaly ale isto na chrbte začínajú chvieť svaly, o ktorých doteraz ani nevedel, že ich má. Vidí, ako sa zem blíži, on sa však ľahostajne díva na všetky tie kamienky na zemi.
V poslednej chvíli roztiahne krídla a mocným mávaním zmizne do diaľky, stretnúť sa zo svojou milovanou, a už ho nikdy nikto neuvidí.
