Pravdou totiž je, že Rudo jeseň nemá rád. Ale že vôbec.
Prvým dôvodom je fakt, že v ročnom období menom jeseň, zvyknú padať z neba galóny bližšie neidentifikovanej tekutiny (kuloárne informácie sa však prikláňajú k názoru, že ide o vodu), ktorá v roztrúsenej podobe pokrýva zem. A hoci Rudo je tvor mestský a v meste prevláda substrát menom betón, predsa jeho podiel netvorí 100%. A keďže Rudo vlastní psa, musí vyhľadávať povrchy, ktoré betónom nie sú (Viete si predstaviť, ako sa po vykonaní potreby Uhlík snaží ladným pohybom zadnej nohy zahrabať svoje dielo do betónu? Neviete? Verte, že ani nechcete). A povrchy, ktoré betónom nie sú, zvyčajne hlinou sú. A hlina, keď sa s vodou zmieša, zväčša blatom sa stane, a keď Uhlík zmerčí blato, prestáva byť psom, a prasaťom divokým sa stáva a Rudo nemá rád, keď nedokáže jednoznačne pomenovať veci – keď má psa, chce mať psa a nie prasopsa, ktorý je síce fenopes (viď Rudove príbehy1 - Fenomén), ale to vôbec neznamená, že by sa nevedel identifikovať, či je pes alebo fena, ale skrátka len podlieha faktu, že jeho majiteľ je užívateľom fénu.
Druhým dôvodom Rudovej jesennej nelásky sú nemalé výkyvy troposférických teplôt, ktoré spôsobujú Rudovu bezradnosť, keď sa stojac pred šatníkom snaží skĺbiť informácie z vonkajšieho teplomera o skorej hodine rannej a čarovného nástroja Slovenského hydrometeorologického ústavu menom Aladin. Teplotný rozptyl šestnásť až osemnásť stupňov síce je niečo, čo Rudo ako občan hlavného mesta zažíval aj v lete, ale keď je v lete ráno 20 a poobede 36, tak či tak si dáte na seba len tričko a kraťasy. Ale skúste si dať tričko a kraťasy, keď sú ráno 4. A tak sa teda Rudo ráno naoblieka, fučiac rve svoje lýtka do termopodkolienok, aby ich potom poobede fučiac opäť zvliekal (pri absolvovaní tohto zážitku Rudo úprimne ľutuje hady, lebo aj keď hady nemá rád, nevie si ani len predstaviť, ako by zvliekal tesnú kožku z povrchu celého tela a to dokonca bez pomoci rúk).
A teda po drkotavom ráne prichádza slnečná obedná pauza a Rudo opustiac plne klimatizovaný office, sa začína potiť ako prasa, lebo Rudo zimu nemá rád a ani slnko vyškierajúce sa cez veľké okná oupenspejsu (zatiaľ čo on musí pracovať alebo aspoň sa tak tváriť) ho nepresvedčí, aby si tú baranicu na seba nebral, lebo veď ráno bolo zima a slnko je šelma zubatá a nikdy s istotou neodhadnete, či hreje naozaj alebo len tak naoko. A dokonca i v prípade, že sa snaží hriať naozaj, mu do kapusty lezie neviditeľný, no zato o to viac cítiteľný faktor menom vietor.
A tu sa dostávame k dôvodu číslo tri. Lebo jesenné vetrisko je niečo, s čím sa Rudo nedokáže vyrovnať ani v prípade, že by sa vyrovnal s teplotnými výkyvmi spôsobenými Oskarom (aj vy poznáte toto familiárne pomenovanie hviezdy menom Slnko?). Lebo nech by sa Rudo do jesenných dní obliekol akokoľvek, Fedor (familiárne pomenovanie pre pohybujúci sa vzdušný prúd, ktorý vzniká v dôsledku vyrovnávania rozdielov medzi oblasťami s rôznym atmosférickým tlakom) je úkaz čisto zlomyseľného charakteru, ktorý na míle vycíti moment, keď si Rudo práve vyzliekol bundu a sňal z hlavy baranicu, a tiež moment, keď si ich nasratý opäť oblieka. A tak keď je Rudo obťažkaný svojimi vecami visiacimi pod pazuchou z jednej i druhej strany, Fedor sa priženie v plnej sile a búši, až kým sa Rudo znova nenaoblieka. A keď je Rudo konečne v plnej zbroji, Fedor zdúchne ako keby nikdy ani neexistoval (skoro tak ako Rudo). A Ruda ide od jedu rozdrapiť.
Preto Rudo jeseň zo srdca neznáša a neznášať bude, kým len zem zemou ostane a potoky korytami dole brehom potečú (čo možno nebude naveky, lebo na Slovensku už teraz mnoho vecí hore nohami jesto).
