Týždeň vo Vysokých Tatrách. Každoročne to pre mňa znamená 7 dní pokoja, aktívneho oddychu a svojskej meditácie. Dokonale si tu dokážem prečistiť hlavu od starostí spojených s existenciu v mojom celoročnom teritóriu. Jednoducho a v skratke pohoda.
Minulý týždeň bol akýsi iný. Už je to viac než pol roka, čo sa cez naše veľhory prehnala ničivá búrka. Dookola som počúval v masmédiách,aké je to strašné, koľko škody napáchala a aké tažké bude obnoviť pôvodné Tatry.
Nechcel som uveriť. Vnútorne som sa presviedčal, že to nie je až také zlé, že to nie je pravda. Bude to ako vždy. Televízia si vybrala tie najhoršie obrázky a všetko zveličila. Predsa potrebujú mať trhák do najbližších správ. Zlý pocit ma začal chytať, keď sa niekoľko priateľov vrátilo z dovolenky v Tatrách. Referovali mi, čo a ako. Jaj, bolo mi tažko na duši, ale stále horel miniatúrny ohník optimizmu.
Príchod do Tatier. Prvý pohľad z Tatranskej Šrby smerom k Štrbskému Plesu. No fajn,veď to nie je také zlé. Len nejaké vykosené pásy. Cha! Ja sa asi nepoučím a neprestanem snívať.
Druhý deň. Túra. Východzia pozícia: Tatranská Polianka. To čo som videl ma dostalo, zlikvidovalo a demoralizovalo. Les vyzeral ako keby tadiaľ niekto prešiel obrou kosačkou a potom ešte poprevzdušňoval pôdu tým, že vytrhal všetko, čo zavadzalo v zemi. Polámané stromy a s nimi zároveň aj moje srdce. Nedokázal som sa s tým zmieriť. Všade naokolo spúšť.
Polovica chodníka smerom k Sliezskemu domu doslova a dopísmena prestala existovať. Museli sme šlapať po asfaltke. Kto bol v horách vie aké je to utrpenie pre dušu turistu (nehovorím o mojich kolenách). Popri ceste plno dreva čakajúceho na neviemčo. Časť už zhorená, časť čakajúca asi na lykožrúta. Toto ma už nedeprimovalo, ale vyslovene hnevalo(použil by som aj iný výraz, ale chcem byť kultúrny). Tak ja neviem, či na Slovensku je málo podnikov spracujúcich drevo, ale nechať ležať dokonalé kmene stromov len tak na pospos osudu sa mi zdá úplná ignorácia akýchkoľvek pravidiel dobrého obchodu. Veď už len logika hovorí, že to drevo sa dá celkom dobre predať a peniaze takýmto spôsobom získané použiť na obnovu nášho národného pokladu.
Ale dosť špekulovania. Vráťme sa k prírode. Zase pohľady z asfaltky. Polovica chodníka je, že vraj úplne pod vodou, takže smola. Vyššia nadmorská výška, viac stromov, viac kľudu. Aspoň, že tak. Zase omyl. Prídem do pásma kosodreviny a zbadám to čo leži v okolí tatranských osád. Tento pohľad ničí akékoľvek ilúzie. Koniec.
Musím rýchlo vybehnúť do nejakej milej doliny, odkiaľ nie je vidieť dole. Tou je dolina, ktorá sa naáchadza nad Sliezskym domom, respektívne pod Poľským sedlom. Nádhera, ktorá aspoň trocha zacelí rany. Ticho, popretkávané zurčaním potoka a srandovným piskotom svištov. Tí ma dostali. videl som ich prvýkrát naživo-LIVE. Také malé, mierne pretlstnuté jedince, ktoré sa vyhrievajú naslnku a je im dobre. Srdce aspoň trochu poskočí, ale jazva ostáva stále.
Dalšia vec, čo mi ostala, je viera, že ešte za môjho života uvidím Tatry,približne také ako pre rokom. Teda, ak niektorí dostanú rozum a ja sa tam vyberiem.
