V zmysle dohodnutých zmluvných podmienok sa majú klientom zodpovedať banky, teda hlavne bankári a investori, ale samozrejme z dôvodu insolventnosti to nestačí nato, aby sa navrátili klientom peniaze, preto štáty uvažujú čo s nimi. Osobne si myslím, že štátne zachraňovanie aj takýchto veľkých hráčov je nesprávne a veľmi krátkodobé riešenie, ktoré môže spôsobiť ďalšie a ďalšie krízy bankového sektoru a hlavne nerovnomernosť na trhu. Zoberme si situáciu, že banka A s 25 % podielom na trhu skrachuje a pozrime sa na otázku, čo sa stane ak ju štát zachráni. Keďže štát nemá žiadne vlastné zdroje, musí tieto peniaze niekde zobrať. A komu ich zoberie? Práve hlavne ľuďom, ktorý o svoje úspory neprišli, a to zvýšenými daňami, ktoré zdania priamo ich alebo cez momentálne populárne bankové dane, s ktorými sa v poslednom čase politici často oháňajú typickou floskulou „občania krízu nespôsobili, spôsobili ju banky, preto treba potrestať ich.“ Ale na druhej strane nerozumiem, prečo by sa mali trestať aj banky a s bankami aj ich klienti v podobe nižších výnosov z dôvodu vyššieho zdanenia, ktoré nekrachli a neinvestovali do zlých produktov, ale táto otázka momentálne nie je pre nás relevantná. Takže späť k nášmu príkladu zlé investície klientov, ktorí investovali do krachujúcej banky budú hradiť všetci cez dane, t.z. že človek, ktorý si napr. zistil portfólio daného investora a preto sa rozhodol radšej pre iný bezpečnejší spôsob investovania(napr. videl príležitosť v zlate) bude teraz musieť pykať a znášať straty rovnakým dielom. Pýtam sa otázku, čo je na tom spravodlivé? Zoberme si, že by sa zachránil aj nejaký veľký hráč, ale prečo nezachrániť potom všetkých, prečo len niektorých? Nedá mi v tejto veci nespomenúť slávny Bastiatov výrok, že „štát je len fikcia, kde sa každý snaží žiť na úkor niekoho iného.“ A k čomu to povedie do budúcnosti? Som presvedčený o tom, že to povedie k zvýšeniu morálneho hazardu a monopolizovaniu, resp. oligopolizovaniu bankového sektoru najväčšími hráčmi a to z nasledujúcich dôvodov. Ľudia budú vedieť zo skúsenosti, že sa oplatí dať peniaze do najväčšej banky, pretože keď tá skrachuje, tak ju aj tak štát zachráni. Morálne riziko veľkých hráčov sa zvýši z toho istého dôvodu, keďže budú vedieť, že sú aj tak krytí, keďže štát ich má chuť zachraňovať. Preto nebudú tlačený trhom, aby vykonávali zodpovedné investície, ale už aj tak svoju „šlachtickú“ pozíciu budú posilňovať investovaním aj do tých najrizikovejších investícií, ktoré môžu v konečnom dôsledku viesť k opätovnému pádu, a to za cieľom zvýšiť svoju pozíciu na trhu, keďže si to môžu dovoliť z dôvodu vlastnej „nedotknuteľnosti“. Na základe týchto dôvodov som presvedčený o tom, že nie je dobré zachraňovať ani najväčších hráčov, pretože je to trestanie zodpovedných, tz. ľudí – klientov, ktorí neinvestovali zle a neprišli tak o svoje peniaze. Všetkým je ľúto, ak niekto príde o svoje úspory, ale to nie je dôvodom na povinné nahradenie škody subjektmi, ktoré so škodou nemajú nič spoločné. Ak na druhej strane nezachránime ani veľkých hráčov, trh sa poučí do budúcnosti a nebude bezhlavo dôverovať žiadnej inštitúcii, ale bude k investovaniu pristupovať zodpovednejšie, čoho dôkazom je pád nebankoviek na Slovensku, kde si od daného okamihu ľudia zodpovednejšie spravujú svoje úspory. Na základe týchto uvedených dôvodov, preto tvrdím, že ani bailouty najväčších nie sú prospešné, ale do budúcnosti povedú ešte k väčším škodám, ako „veľkí hráči“ spôsobili teraz.
