Od toho času je môj život spokojnejší, vyrovnanejší a šťastnejší. Nie, všetko sa nezmenilo mávnutím čarovného prútika, môj život sa neotočil o 180 stupňov, ale ide o pomalý proces, ktorý môj život urobil kvalitnejším.
Beh pre mňa znamená pocit slobody. Byť niekde sám so sebou alebo s blízkymi ľuďmi je na nezaplatenie (môj pätnásťročný brat, ktorý nikdy nešportoval a len dookola hral počítačové hry zrazu začal behávať so mnou). Niekedy, keď mám za sebou náročný deň, vybehnem si na Červený breh, kde je výhľad na celé Košice a 10 – 15 min tam stojím a modlím sa, ďakujem za svoj život a uvedomím si, že aké sú v skutočnosti moje problémy malé, keď sa na nich pozriem z vtáčej perspektívy.
Raz som zas po celom týždni v práci v sobotu ráno vstal, začal som behať a zabehol som si do Prešova (z domu to mám 35 km).
Niekedy zas mám chuť pretekať a dokonca aj na boso.
Avšak to, že som začal behať neznamená pre mňa len pridanie nového koníčka, ale začal som sa na svet pozerať inak. Uvedomil som si, že sme tu len veľmi krátko a preto som presvedčený o tom, že Boh nám dal na zemi priestor na to, aby sme jemu a ostatným ľuďom robili radosť a preto nemá zmysel robiť príliš dlho veci, ktoré radi nemáme a otravujeme tak seba a svet na okolo.
Pre mňa konkrétne to znamenalo, že som začal chodiť do práce na bicykli.
Vyskúšal som otužovanie s Košickými tuleňmi.
Ja, ktorým som nikdy nevaril, nepiekol a moje kulinárske schopnosti spočívali akurát tak v uvarení si čaju a párok, som začal variť jednoduché jedlá, pričom dnes už okrem obligatórnej praženice viem urobiť lievance, palacinky, grécky šalát či vypražiť si na plyne mäso
Beh ma aj veľa naučil. Od minulého leta som zabehol tri maratóny (4:32 hod, 3:47 hod, 3:38 hod) – to ma naučilo trpezlivosti – maratón je extrém, kedy nemôžete oslavovať ako skvele bežíte na piatom kilometri, keďže skutočný maratón sa začína až na povestnom 30tom kilometri. Ďalej ma naučil skutočnosti, že bez kvalitnej prípravy sa dobre behať maratóny a ani nič iné v živote robiť nedá – „Kto zlyhal v príprave, pripravuje sa na zlyhanie.“ (Benjamin Franklin). Objavil som, že človek má v sebe neuveriteľné rezervy, ktoré sa dajú využiť, ak na seba zatlačíte a prekonávate sa – mne pomáha, ak si v najťažších chvíľach opakujem slávny výrok W. Churchilla – „Ak prechádzaš peklom, tak kráčaj ďalej.“
Najpodstatnejšou vlastnosťou, ktorú som sa za ostatný rok naučil však je, že nie je dôležité vyhrať, ani zúčastniť sa, ale mať radosť z toho, čo robíme. Veľmi rýchlo som odmietol si plánovať akékoľvek tréningy, kedy musím zabehnúť toľko km takým tempom a pod.. Pred troma mesiacmi som prakticky prestal behať so stopkami a merané tréningy absolvujem už iba raz za dva týždne, všetky ostatné behy behám len tak pre radosť. Niekedy si napr. idem zabehať, behám jeden dva km a vôbec sa mi nechce, tak zastanem a prechádzam sa. Nemučím sa myšlienkami, prečo som nezabehol 10 km, ako som mal pôvodne v pláne. Rozhodol som sa, že chcem k životu pristupovať s radosťou a to, čo sa týka behania a aj iných oblastí. Testujem myšlienku, že ak niečo robíme s radosťou, tak sa nám v tom bude dariť a budeme spokojnejší. Zatiaľ mi môj krátky empirický výskum hovorí, že tomu tak skutočne je. Avšak samozrejme nežijeme v ideálnom svete, preto nemôžeme vždy robiť to, čo chceme a to, čo máme radi. Občas musíme aj zabojovať a boriť sa s problémami, avšak svoj potenciál by sme mali využiť tak, aby keď si predstavíme to, že keď budeme na sklonku života, budeme si môcť povedať – stálo to za to a ďakujem, že som tu mohol byť.
Suma sumárum mojou bežeckou a aj životnou filozofiu je „filozofia Forresta Gumpa“ – chcelo sa mi bežať, tak som bežal.....ja dodám už iba jedno - ak sa mi nechcelo, tak som nebežal:)
