Znenie ústavy ohľadom občianstva nájdeme v čl. 5 a to v dvoch odsekoch:
(1) Nadobúdanie a stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky ustanoví zákon.
(2) Nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli.
Musím poznamenať, že právo sa dá vykladať viacerými spôsobmi, a preto sa názory odborníkov ohľadom protiústavnosti straty občianstva nadobudnutím iného občianstva rozchádzajú.
Poznáme viaceré metódy výkladu práva a to napr. gramatický(jazykový) – vychádza predovšetkým z analýzy slov. Slovo vôľa sa dá tiež vykladať viacerými spôsobmi. Môže sa chápať v tom zmysle, že je jeho vôľa resp. aj voľba určiť si, ktoré štátne občianstvo daný občan chce mať, a to je v súlade s novelou, ktorá prešla v parlamente, ale tak isto môže byť vôľa chápaná ako istá požiadavka, tz. že občan ktorý nadobudol iné štátne občianstvo si chce ponechať aj slovenské občianstvo.
Ďalej právo sa dá vykladať napr. aj teleologicky, tz. s prihliadnutím na účel konkrétneho ustanovenia – účelom ustanovenia, že nikomu nemožno odňať občianstvo proti jeho vôli môže byť, že nikto nemá byť svojvoľne zbavený svojho občianstva ako je to vyjadrené aj v medzinárodných dohovoroch.
Na danú problematiku sa môžeme pozrieť aj z pohľadu historického výkladu. Za predchádzajúceho režimu nepohodlní občania boli zbavovaní občianstva a preto sa tomu chcelo v demokratickom režime zabrániť.
Samozrejme právo pozná aj mnohé ďalšie metódy výkladu, ale mne išlo v prvom rade poukázať nato, že otázka protiústavnosti daného zákona nie je úplne jednoznačná a nakoniec bude iba na posúdení sudcov ústavného súdu ku ktorému výkladu sa priklonia.
V otázke významu nášho zákona sa prikláňam k myšlienke, že tento zákon nemá zmysel, pretože medzi SR a MR je uzatvorená medzinárodná zmluva z roku 1961, ktorá vylučuje dvojité občianstvo slovenské a maďarské.
Návrh SDKÚ-DS bol, aby Slovensko prijalo zákon, na základe ktorého by účinky maďarskej novely neuznávalo. Tento zákon v NR SR neprešiel. Ako som už konštatoval v minulom článku, je výlučnou vnútornou záležitosťou štátu, komu udelí občianstvo a komu nie. Preto takéto ustanovenie sa mi zdá bezvýznamné z pohľadu práva, ale teoreticky môže slúžiť ako politická odpoveď na zasahovanie do suverenity Slovenskej republiky vo vzťahu k vlastným občanom na vlastnom území. Tento zákon by určite nezabránil tomu, aby slovenským Maďarom bolo udelené občianstvo, a to z toho dôvodu, že každý štát vykonáva suverenitu iba na svojom území a jeho predpisy nemajú žiaden právny význam pre cudzie subjekty, ktoré sa nenachádzajú v sfére jeho pôsobnosti. Napriek tomu sa mi zdá toto riešenie lepšie, pretože považujem za nešťastné na provokáciu odpovedať ďalšou provokáciou.
Svoj názor ohľadom významu nášho zákona(predposledný odsek) som poopravil vzhľadom na správne upozornenie v diskusii o existencii bilaterálnej zmluvy upravujúcej dvojité občianstvo medzi SR a MR, ale otázku jeho bezvýznamnosti som nezmenil, len som ju prehodnotil z iného hľadiska. Vychádzal som zo zlého predpokladu, že takáto zmluva nebola uzavretá, keďže v médiach som ju nevidel nikde prezentovanú, čomu sa tiež veľmi čudujem a tento fakt som si neoveril v Zbierke zákonov.
