Euroval posiľňuje morálne riziko alebo morálny hazard. V ekonómii sa pod pojmom morálny hazard rozumie situácia, kedy podporujeme subjekt, ktorý nehospodáril zodpovedne. Vydávame tým zlý signál, že ak zle hospodárim a potom skrachujem, tak predsa sa nájde niekto, kto sa zľutuje a moju stratu plne nahradí. Je to to isté, ako keď človeku, ktorý hrá automaty, dáte stále nejaké financie a pritom viete, že ne 95 % pôjde do herne a aj tak ich prehraje. Skutočne mu nepomôžete, možno sa vám uľaví na srdci, ale problém ostane nevyriešený. Naopak ešte zhoršujete jeho situáciu, keďže sa bude zadlžovať viac a viac, pretože sa bude spoliehať nato, že veď stále to nejako „rozchodí“. Do takejto situácie sa dostali viaceré krajiny, ktoré hazardovali sami so sebou vysokým zadĺžením. Domnievali sa, že je možné dlhodobo udržať štát, v ktorom neexistuje skutočný kapitál, v ktorom je pomaly viac úradov ako ľudí, ktorý veselo rozdáva a prispieva na všetko možné. Len pre ilustráciu v Grécku, v Európe najznámejší dlžník, ktorý debaty o podobných mechanizmoch odštartoval, sa zistilo, že na jednom ostrove je štyrikrát viac učiteľov než žiakov! Takýchto príkladov by sme našli tisíce a nemusíme chodiť ani do Grécka, po zmene vlády minister financií Mikloš prišiel nato, že za kávové lyžičky sme platili 4 Eurá! Rozdiel medzi nami a Grécku podobnými krajinami je v tom, že kým my sa snažíme s naším dlhom bojovať, sporíme kde sa dá, v podobných krajinách dlhodobo tento záujem chýbal. Politici sa v nich predbiehali, kto rozdá a napožičia viac. Dané krajiny nemajú peniaze na svoj chod, pretože už im nechce nikto požičať, lebo nikto neverí, že by svoje dlhy mohli niekedy splatiť, tak prečo máme veriť tomu my?
Do Eurovalu máme prispieť spolu so zárukami 5 miliárd Eur. Aby sme si vedeli predstaviť, aké je toto číslo obrovské, pričom príjmy štátneho rozpočtu tvoria cca 22 miliárd Eur, tz. že ak budeme musieť svoje sľuby plniť, pošleme takmer štvrtinu z našich daní do cudziny. Spýtam sa ešte raz a inak, požičali by ste sami niekomu štvrtinu svojich ročných príjmov, kedy by ste vedeli, že dané peniaze nikdy neuvidíte? Ja nie.
Euroval je najvyššia forma socializmu, navyše úplne pomýleného, kedy my ako krajina, ktorá sme ekonomicky skôr na chvoste než na vrchole, máme prispievať krajinám, kde majú ľudia omnoho väčšie príjmy?
Možno si kladiete otázku, ako sa môžu podobné krajiny zachrániť? Jediným možným riešením je reforma verejných výdajov na udržateľnú mieru. Avšak Európska únia dokazuje čoraz viac, že jej nejde o zdravé financie, ale o vlastnú moc. Portugalsko má záujem reformovať, robiť úspory a pod., ale Európska únia naňho tlačí, aby si predsa len požičalo a stalo sa tak závislým od nej.
Ak dnes podporíme podobný mechanizmus, môžeme si byť istí, že krajín ktoré sa dostanú do problémov, bude stále viac a viac, pretože prenesieme dlhy na iných a doteraz dobré ekonomiky sa budú trápiť a navyše morálne podporíme politikov ako Fico, ktorý sa o to, aký je dlh krajiny absolútne nestarajú, pričom ich jedinou starosťou sú rebríčky popularity. Podobní politici sa budú ešte viac ako doteraz spoliehať nato, že keď sa dostanú do problémov, vždy tu bude súcitiaca Európa, ktorá ich zachráni.
