Právo by malo byť nástrojom spravodlivosti. To si povie snáď každý, ale realita je často iná ako teória a preto vzniká pojem nespravodlivé právo, ktoré sa skladá z dvoch slôv a to právo a spravodlivosť prípadne nespravodlivosť. Obidva tieto pojmy sú polysémantické, takže definícii bude viac. Slovo právo môžeme chápať v dvoch základných rovinách a to ako subjektívne právo a objektívne právo. Môžeme povedať, že objektívne právo je súhrn právnych noriem a subjektívne právo je oprávnenie subjektu určitým spôsobom sa správať a domáhať sa ochrany tohto oprávnenia.
Spravodlivosť je podľa môjho názoru filozofická a teologická kategória a právo nevyhnutne s ňou nemusí súvisieť. Každý vidí spravodlivosť inak, avšak isté základné kategórie spravodlivosti musí obsahovať každé právo - v prvom rade by to mali byť základné práva a slobody najmä právo na život, právo slobodného prejavu, právo na vlastné presvedčenie, náboženská sloboda a rovnoprávnosť, v jednoduchosti povedané sú to prirodzené práva, ktoré sú vlastné každému človeku a mali by byť rešpektované každým.
Nespravodlívé môže byť objektívne právo ako celok, ale aj jednotlivé subjektívne práva a právne povinnosti. Objektívne právo môžeme deliť na zložku materiálnu a procesnú. Právo môže byť nespravodlivé aj preto, že jeho procesná stránka nie je dobre vyriešená. Orgány súdnej ochrany musia fungovať spoľahlivo, nesmie dochádzať k prieťahom v súdnych konaniach a pod. Konanie by malo byť rýchle a pohotové, aby občan mal pocit právnej istoty, ale k tomu je potrebné náležite pripraviť kompetentné orgány - a to po legislatívnej stránke, ako aj materiálnej - mali by disponovať najnovšími technológiami na odhaľovanie bezprávia a čo považujem asi za najdôležitejšie aj po personálnej stránke, pretože veľmi dôležitý faktor v procese ochrany práv a tým pádom aj dosahovaniu spravodlivosti právom je ľudská psychika. Osobne neverím, že by akýkoľvek ľudský systém mohol byť dokonale spravodlivý, ale mal by sa o to jednoznačne snažiť. Aby sme dosiahli, čo najväčšiu spravodlivosť, v prvom rade ľudia by sa mali snažiť spravodlivo žiť, ale tak to by sme potom asi nepotrebovali právo... Keďže ľudia sami od seba nie sú spravodlivý, tak potrebujeme systém, ktorý by dokázal v čo najväčšej miere eliminovať nespravodlivosť.
Právo samo o sebe by malo byť spravodlivé, ale veľa krát v histórii sa ukázalo, že to tak zďaleka nie je. Nemusíme ani veľa loviť v histórii. Stačí sa pozrieť na našu minulosť. Pred 19 rokmi sme tu mali systém, ktorý bol extrémne nespravodlivý. Právo nebolo umením dobra a spravodlivosti, ale bol to nástroj na presadzovanie ideologických zámerov. Kto s ním nesúhlasil, mal dve možnosti prispôsobiť sa, držať krok, v tichosti si viesť svoj život, alebo prešiel do opozície. V tomto systéme sa nepochybne potlačovali základné práva a slobody a to hlavne sloboda prejavu. Najdôležitejšiou požiadavkou, aby právo nebolo považované za nespravodlivé, je čo najväčšia rovnosť pred zákonom a to nie len čierne na bielom, ale aj fakticky. Aby nevznikal stav, kde sa hodnotia ľudia inak, každý je si pred zákonom rovný a nikto nemá toto právo narúšať. Hodnotiť sa ľudia majú podľa ich výsledkov, čo dokázali, ako žijú a nie na základe neobjektívnych kritérií napr. ako sú rasa, náboženstvo, jazyková odlišnosť či iné politické zmýšľanie a pod. V minulom režime sa právne zvýhodňovali osoby, ktoré s ním súhlasili. Kritériom úspechu neboli znalosti, schopnosti človeka, ale jeho politická orientácia a preto tento systém bol apriori nespravodlivý. Na tomto príklade vidíme ako je pohľad na spravodlivosť rôznorodý. Istá skupina ľudí ešte stále sníva za érou socializmu, je tomu tak preto, pretože dosť veľká skupina ľudí, si radšej vyberie istotu svojho chlebíku, že má čo jesť a vôbec ich nezaujímajú, také pojmy ako sú sloboda a spravodlivosť. Tvorcovia tohto systému si vzali do hlavy chorú myšlienku o tom, že spravodlivé je, keď má každý rovnako. Podľa nich to bolo právo spravodlivé, lebo sa snažilo nastoliť ich spravodlivosť, pričom ani sami nevedeli dodržiavať svoj systém spravodlivosti. Triedne rozdiely nezanikli, ľudia sa nestali lepšími, šťastnejšími. Neexistovala tu deklarovaná rovnosť, ale boli rovní a rovnejší.
Keď nazrieme trošičku hlbšie do histórie, tak nájdeme na našom území ďalšie veľmi podobné nespravodlivé právo - bolo to v období prvého Slovenského štátu. Boli isté skupiny ľudí, ktoré boli najpr apriori znevýhodňované, neskôr to prerástlo do teroru. Opäť tu nebola zachovaná rovnoprávnosť. Za týmto nespravodlivým právom boli, ale iné myšlienky či ideológie, čo je na tom udivujúce(alebo vlastne ani nie) je to, že tento štát viedli klérici, ktorí by mali ísť príkladom spravodlivosti.
Otázkou je ako sa s nespravodlivým právom vysporiadať?
Určite to právnou cestou nepôjde, pretože takéto právo je pozitivistické, často sa konajú nespravodlivosti legálnou cestou, niekedy sa prenasledovania a represie dejú faktickým spôsobom. Litera zákona môže byť dokonca aj v súlade so základnými právami a slobodami, ale fakticky to tak nemusí byť. Často sú texty zákonov v takomto systéme prázdnymi slovami, preto s takýmto systémom sa dá vysporiadiať jedine použitím práva na odpor - ius resistendi, ktorý by mal byť morálnou povinnosťou každého rozumne uvažujúceho človeka. Právo na odpor nemusí spočívať len vo vojenskom odpore. Odpor sa dá viesť aj pokojnou cestou, typickým príkladom bol boj afroameričanov za svoje práva v USA. Ale keď je to nevyhnutné, je prípustná aj vojenská cesta.
Keď sa podarí vysporiadať s takýmto nespravodlivým právom či systémom ako bol socializmus, úloha spravodlivého práva by mala byť nastaviť zrkadlo minulosti a nedovoliť ľuďom, ktorí stáli za ním, aby zas prenikli na dôležité miesta vo verejnej správe. Je potrebné spať prehodnotiť konania ľudí, ktoré boli vtedy síce v súlade s právom, ale hrubo porušovali prirodzené práva človeka. Nie som zas zato, aby sa namiesto jedného teroru, nastal opačný, kedy sa začnú prenasledovať osoby sympatizujúce v s bývalým režimom. Všetky tieto opatrenia je potrebné starostlivo zvážiť, a konať ich jedine v súlade so spravodlivým právom. Nevidím problém v tom, ak niekto sa pomýlil, spolupracoval s bývalým režimom, pretože vtedy bola iná situácia ako teraz, človek nemal slobodný prístup k informáciam, v školách tlačili ľudom socializmus do hláv, ale teraz keď ma na minulosť triezvejší pohľad, môže oľutovať svoj postoj k nespravodlivému právu. Ale nespravodlivé je, ak právo dovolí, aby ľudia, ktorí ten systém zneužili vo svoj prospech, tým že niekoho iného prakticky zavraždili alebo ho prostredníctvom tohto právo odsunuli na okraj spoločnosti, mali znova, už v takzvanom spravodlivom systéme spokojne si bezstarostne žiť. Ale proti tomu by sa mal osobne postaviť každý jednotlivec a je hanba, keď na Slovensku sa dostanú do volených funkcií ľudia, ktorí kolaborovali s minulým režimom.
Osobne neverím, že sa niekedy podarí na zemi nastoliť úplne spravodlivé právo. V každom práve každého štátu aj dnes, sa nájdu jednotlivé práva, ktoré sú nespravodlivé. Právny štát je ideál, ku ktorému sa jednotlivé štáty viac či menej približujú. Nakoniec žiadne dielo nemôže prekonať svojho autora, tak ako z hrušky sa naorodí len hruška a z jablka len jablko, tak nemôžme čakať, aby nespravodliví ľudia mohli vymyslieť spravodlivé právo a aj keď sa im ho podarí vymyslieť, tak je otázne či sa bude aj dodržiavať, veď veľa ústav pekne zneje, ale často s jej dodržiavaním to nie je až tak rúžové. A preto verím, že spravodlivosť dokáže nastoliť jedine Boh, preto svoju prácu zakončím citátom z Biblie, ktorý je poučný pre každého, kto chce nastoliť nespravodlivé právo:
Beda zákonodarcom, ktorí vydávajú nespravedlivé zákony a pisateľom, ktorí píšu veci na ťarchu ľuďom,
(Isaiáš 10:1)
