Pritom žijeme v dobe, ktorá vôbec nie je taká ťažká, ako bola v minulosti. Nie sme Židia v Hitlerovskom Nemecku, Arménci počas Tureckej genocídy, ani Tutsiovia v 94-tom v Rwande, a ani nežijeme v Južnom Sudáne či Somálsku. Väčšina z nás sa dožije vysokého veku a neriešime, či zajtra budeme mať čo jesť. Už tento samotný fakt je priam civilizačným posunom. Posledných 200 rokov si užívame stále rastúcu životnú úroveň. Napriek tomu často plačeme, sme nešťastní a chceme viac. Veď, kto by nechcel. Lenže takto nebudeme šťastní nikdy. Vždy budú existovať veci, ktoré nás budú trápiť, ide len o to, ako sa s nimi vysporiadame. To je tá hranica, ktorá oddeľuje víťazov od porazených. A verte, najviac porazených je tých, ktorí vedeli, čo majú robiť, napriek tomu neurobili nič.
Áno, každého z nás, aj toho najsebavedomejšieho a najistejšieho život prefacká. Kopne nás zľava i sprava, zhora i zdola, spredu i zozadu. Najviac vtedy, keď to najmenej čakáme. Nie, nevyjde vždy všetko podľa našich predstáv. Niekedy musíme veci v našom živote zmeniť aj pre svoje hlúpe presvedčenia, vysporiadať sa s nimi novým spôsobom a ísť ďalej.
Práve schopnosť prispôsobiť sa novým okolnostiam je kľúčovou vo svete zmeny. Otázka je, ako nájsť v sebe sily nato, aby sme sa správne rozhodli. Táto otázka zamestnáva dennodenne milióny z nás a iste pristihne každého človeka počas jeho krátkeho pobytu na planéte zvanej Zem. Mnohokrát sme znechutení, nevieme ako pohnúť s vecami a nevidíme šancu na ich zmenu. Tvrdím, že napriek tomu, že krízy radi nemáme, sú niekedy nevyhnutné. Ak by neprišli, tak by sme nezmenili veci, ktoré sa zmeniť musia. Len veľké osobnosti zvládajú aj veľké krízy. Ľudstvo je plné porazencov, ktorí sa pri prvom záchveve vzdali, ktorí odmietli ešte raz vstať a zabojovať, ktorí žijú, ani nevedia prečo. Ani mne vždy nevychádza život podľa predstáv, nie všetko je ideálne či skvelé, nie všetko je cool, ani ľahké, práve naopak - o väčšinu vecí v živote musím bojovať. Avšak jedno viem - mám len dve možnosti: vzdať sa - potom však už nemá zmysel ďalej žiť a druhý je postaviť sa ešte raz a nájsť si nové miesto pod slnkom.
Či tomu veríte alebo nie, ak sa vydáte na nejakú cestu a urobíte všetko, čo bude vo vašich silách urobiť, je veľmi veľká pravdepodobnosť, že svoje ciele dosiahnete. Pritom ešte dôležitejšia ako ciele samotné je cesta, po ktorej k nim kráčate. Ak vás nenapĺňa táto cesta, tak si radšej nájdite iný cieľ a inú cestu.
Pedagogický proces nás učí rozmýšlať úplne nesprávne. Už v detstve vytvára ilúziu, že náš svet je presne nalinkovaný a všetko ide pekne za sebou. Za prvý ročníkom ide druhý .... až po deviaty. Potom stredná škola, následne vysoká. Lenže reálny život je o niečom inom. Je skôr o skúšaní, ktorý krok je správny. Je o každodennej voľbe toho, čo považujeme za podstatné. Až neskôr vidíme, či sme sa rozhodli správne. Ak sme sa aj rozhodli nesprávne, nemá zmysel plakať - nič to nepomôže a nebude nám lepšie. Thomas Edison, veľký vynálezca povedal: “Nikdy som nezlyhal, len som našiel 10.000 spôsobov, ako to nefunguje.”
Podstatná je otázka, ako nájsť chuť opäť zas raz bojovať? Mne osobne stále novú chuť do života dodáva viera v Boha. Viem, možno je pre niektorých nelogická, nezmyselná a hlúpa, ale aj keď ste dokonalý racionalista, tak či tak zistíte, že mnohé veci v našom živote ovplyvňuje to, v čo veríte. Nie je v silách človeka, aby si overil všetky fakty, s ktorými sa v živote stretne a tak sa racionálne rozhodne, čo považuje za pravdivé a čo nie.
Tomuto sa v ekonomickej teórii hovorí racionálna iracionalita - je racionálne neísť na všetky veci racionálne. Čo máte robiť vy, vám povedať neviem, môžem však povedať, že nech sa vám stalo čokoľvek - nestali ste sa Stevom Jobsom či Tomom Cruisom, nie ste prezidentom USA, ani Michaelom Phelpsom - máte sa lepšie ako možno 90 % ľudí, ktorí kedy na Zemi žili alebo žiť budú. Ako hovorím, máte iba dve možnosti - vyberte si život alebo smrť. Ja som si vybral život.
Ak sa Vám páčil článok, hlasujte na
