Knihy, knihy, knihy... a morová epidémia

Je to malá nenápadná stará budova skrytá medzi korunami stromov. Tak sme vošli. Na chodbách to páchlo starinou. Poznáte to...pach miernej hniloby, prachu a bohvie ešte čoho. Miestnosti boli oveľa zaujímavejšie, s veľkými oknami a všade samé knihy- stovky, nie, tisícky kníh, ktoré boli poukladané od podlahy až po samučký strop, od jednej steny k druhej. Neboli tam iba knihy, ale aj mapy, zošity tých, ktorí to gymnázium kedysi navštevovali, rôzne písacie potreby a všelijaké vecičky, ktoré nejako súvisia s knihami. Vau! To bolo niečo. Tie knihy boli úžasné staré a opotrebavané a predsa nepáchli za starinou. Kdeže! Tie knihy voňali...voňali múdrosťou, krásou, starobou, kožou, tými, čo ich písali ako aj tými, čo a ich dotýkali.Lenže ako iste viete, vzácne veci si treba chrániť a nebolo tomu inak ani v tomto prípade. Asi pol metra od políc s knihami bol hrubý červený povraz a masívne stojany. Niekde bolo na policiach namontované (plexi)sklo asi do výšky 1,7 m. Alebo boli uložené v prostriedku miestnosti v sklenených vitrínach. Mám jednu spolužiačku, ktorá je moja pokrvná sestra(o tom inokedy) a tiež je fanatik do čítania. Stačil mám jeden vzájomný pohľad a bolo všetko jasné. Nič a nikto nám nedokáže zabrániť dotknúť sa tých kníh...aspoň prstami, bruškami prstov. Chytili sme sa za ruky, postavili sa na špičky a prstami sa ich dotkli. Človek by nečakal, že čosi také staré má v sebe toľko energie. Toľko energie nahromadenej za tých veľa, veľa rokov. Takto sme „ohmatávali“ všetky dostupné knihy a jedným uchom sme počúvali výklad ženy, ktorá nás tam sprevádzala. Pochodili sme dve poschodia s knihami, s knihami beletrie, zemepisu, biológie, cudzích jazykov, dejepisu a mnohé, mnohé ďalšie. Niektorí spolužiaci sa z nás smiali, iných sme posmelili a tiež si prišli pohladiť ten kúsok múdrosti našich predkov. V poslednej miestnosti nám tá pani dala už len nejaké suché informácie o súčastných sponzoroch a podobne. A doplnková informácia: tie knihy, ktoré tam majú, to nie je konečný stav, dosť veľká čať ešte nie je roztriedená a je nahádzaná na kope v nejakom kumbálku. A varovanie nakoniec: „ Dúfam, že ste sa nedotýkali kníh, na to tam bolo aj to plexisklo a zábrany.“ Všetky pohľady sa upreli na nás. Tá pani si to všimla a samozrejme, že nám hneď poskytla vysvetlenie. Tie knihy sú staré, veľmi staré a ešte si pamätajú rôzne epidémie, napr. morovú epidémiu, choleru a tak ďalej... takmer každý od nás cúvol o krok. Pani ale dodala, že sa nemáme, čoho báť. Baktérie, ktoré sú v tých knihách, nám už neublížia. Len sme sa ich nemali dotýkať. Ľudia, ktorí sa o knihy starajú, ich chytajú v gumených rukaviciach, lebo ak ich chytáte bez nich tak vám môžu začať trochu hnisať prsty. Lenže človek je tvor čistotný a hneď si bežal umyť ruky... ale samozrejme, že ešte predtým sme trochu postrašili spolužiakov cholerou a morom. Takto pekne s nami knihy vybabrali. Nič to- raz keď v Kežmarku s niekým, kto mi bude piť krv, viem kam ho vezmem a aj čo tam budeme robiť...☺