Listami hladká zem, z ktorej vzišla, a vzdáva jej tým hold. Pod jej riedkymi listami sa skrýva oslík. Malý, sivý, strapatý, mierne páchnuci, ale tie oči... Poznáte tie zvieracie oči, čo rozprávajú? Presne také oči mal. Niektoré povedia viac ako ľudské. Za niekoľko sekúnd vám povedia príbeh celej pláže. Vie o tom, ako si malý obchodník založil svoj stánok s ovocím, vie, že chlapík, čo sa stará o plážové ležadlá, je už roky tajne zaľúbený do obchodníkovej dcéry, vie, ktorá časť pláže je najkrajšia a kde sa za mesačného svitu schádzajú milenci.
Milujem ten pocit, keď mi po horúcej pokožke prechádza svieži vánok od mora. Je ako milencov dych, nefalšovane horúci, a predsa stále osviežujúci. Zas a znova...
Žiaľ, môjho nového milenca som si ani nestihla vychutnať, pretože párik vedľa mňa sa začal neskutočným spôsobom hádať. Hádali sa hlučne, diabolsky, so zlobou v hlase a asi v troch jazykoch. Prepínali z angličtiny do gréčtiny a do ešte jedného, ktorý som nemala ani po 15 minútach šancu identifikovať. Na konci sa obaja pobalili a odišli každý opačným smerom. Neviem, o čom to celé bolo. Ale bolo to smutné a bolo to zlé. Nesprávne. Boľavé.
Zachytila som oslíkov pohľad. Chudák, celé si to vypočul. Bol ešte smutnejší ako predtým. Vstala som, podišla k nemu aj s jablkom a kým sme sa oň delili, jeho oči zaiskrili. Žmurkla som naňho a on pochopil..
Auuu! To čo má byť?? Odrazu sedím sama na lavičke. Ruka s kávou sa mi trasie od zimy, aj keď mám na sebe navrstvené oblečenie ako cibuľa. Tak počkať- toto miesto mi je povedomé. Bola som tu mnohokrát, už to ani nedokážem spočítať. Moje sny ma sem raz za čas zavedú.
Vo vzduchu cítiť teplo. Ale nie horúce slnko, ale teplo domova, hrejivý úsmev ľudí a teplo rodinného kozuba. A ryby. Veľa rýb. Niekde blízko.
Vstanem a idem za všetkými tými vôňami. Zatvorím očí a nechám sa viesť len zmyslami. Odpijem si s kávy (hmm... tá je lahodná), aby som tie svoje zmysly trochu prebrala k životu, a aby samé vedeli kam ma viesť.
Ryby! Káva! Ryby! Cítim ich ešte silnejšie. Už ich dokonca aj vidím. Pridám do kroku a už sa prechádzam v prístave plnom čerstvým rýb, chlapského potu, ženských sĺz i smiechu a detského kriku. Predavači ma oslovujú z každej strany: „Pani, slečna, vyberte si, mám tie najčerstvejšie! Poďte, len teraz ich vytiahli z mora!“
Stovky predavačov, tisícky rýb, tak ako si vybrať? Vtedy ho zbadám. Veríte na spriaznenosť duší? Ja áno a tú svoju som práve našla. Nie, nie je to mladík so šibalským Colgate úsmevom. Je to starý zošúverený pánko sediaci na drevenej miniatúrnej stoličke, ktorý má na novinách pre sebou rozložených len zopár rýb. Sotva by ste naratáli stovku. Vyzerá, že tam ani nepatrí. Vo všetkom tom zhone z neho sála pokoj. Na nikoho nekričí, nikoho neprenasleduje nanucujúc mu svoj tovar za výhodnú cenu. Len si tam tak sedí, hoci má doma možno o polovicu hladných krkov viac ako ostatní predávajúci. A možno ani nie. Len tak si tam sedí a vyžaruje. Vyžaruje pokoj a istotu. V rukách má nazbierané roky driny, v tvári pokoru a v očiach trpezlivosť a dôveru. Len si tam tak sedí a je vo svojej jednoduchosti úplne dokonalý.
Spriaznenú dušu nemôžete len tak obísť. To sa spriazneným dušiam nerobí. Neviem, čo sa voči nim patrí, ale určite som nemohla len tak odísť. Prezrela som si jeho ryby. On si prezrel mňa. Usmial sa na mňa úsmevom, z ktorého sa mi takmer podlomili kolená. Je aspoň o polstoročie starší ako ja, ale spriazneným dušiam vek neprekáža.
Vstal a spod svojej stoličky vybral ďalšiu- ešte menšiu a ponúkol mi ju. Sadla som si. Nalial mi mätový čas z termosky, urobil okolo toho akési zvláštne pohyby rukou a podal mi ho. Potom vytiahol spoza košele malinký zlatý krížik, nastavil ho tak, aby som ho videla, pozrel naňho, potom na mňa, na nebo a opäť sa usmial.
Spriaznené duše vedia komunikovať. Sú od nepamäti naladené na tú istú vlnovú dĺžku a po čase sa vždy nájdu. A jediným pohľadom si povedia viac ako tisícom slov. Jediným pohybom tela sa rozprávajú ako milenci. Stačí úsmev, mätový čaj a všetko je zrazu tak, ako má byť. Slová neboli potrebné..
Otvorila som oči. Nebol tu ani oslík ani pach rýb. Zobudila som sa vo svojej posteli. Jediné, čo ostalo, bol ten hrejivý pocit, že všetko bude fajn, lebo niečo sa zmenilo. Viem, čo chcem. Musím ich nájsť. Oboch. Spriaznenú dušu i oči, čo vedia rozprávať. Aj keby som mala obísť celú zemeguľu!
Toto nebol len taký obyčajný sen. Ešteže dokážem snívať aj s otvorenými očami a v realite nachádzať skryté kúsky fantázie. Tento sen ma povedie za novým zážitkami, novými priateľmi, novými vôňami a za šťastím... a kto vie kam ešte. ;)
