On, ona a nezabudnutý prsteň

Zrazu sa mu podlomili kolená, padol do vody a bolo počuť prasknutie. Ako padajúca šiška zo stromu, nikto vás nevaruje než vám frnkne do nosa. Kolenom trafil mláku a vydal pritom odporný zvuk, čosi ako vulgárne, nechutné mľasknutie. Kľačal na mokrom betóne a tváril sa, že to ľutuje. Hoci bol teplý júlový večer triasol sa na celom tele. Čakala , že niečo povie...čokoľvek! Len nech sa tu takto netrasie ako osika vo vetre, ako úbohý odporný naničhodník. Nevedela, čo cíti. Na hrudi sa jej usadil akýsi tvor a pocity do srdca púštaľ veľmi pomaličky a po jednom- zlosť, hnev, nenávisť, panovačnosť, histéria, bezradnosť. Bože, ako mohol? „Ja, ja som musel!“ skríkol do ticha.„Musel! Musel?! Čo ti držali zbraň pri spánku? A keby aj! Ty sviniar, vedel si koľko pre mňa znamená. Bol po mame. Vedel si, že je to jediná vec, ktorú mám po mame!“„Keď oni ma chceli vyhodili a nemal som nič iné a ...“, pri rozprávaní si všimla, že páchol za cigaretovým dymom a razil z neho alkohol. „A to znamená, že si si bol aj zahrať? Koľkokrát som ti povedal, že s tým máš prestať! Koľko?“ , už strácala nervy.„No tak, miláčik, veď máme peniaze. Aha koľko“, trasúcimi rukami vytiahol z vrecka špinavý balíček, mohlo tam byť tak 3 000 korún, „...á, bol to len prsteň.“, snažil sa ju upokojiť, ale len to zhoršil.Toto je už stačilo. Celá vysilená padla na zem, padla tíško, skoro nečujne, ako pierko. Spadla do to istého fľiačku vody ako on. Pozrela mu do očí, hlavu si oprela o jeho rameno a po jemnom ale zároveň aj drsnom líci jej stekala slza. Najprv jedna, potom druhá, tretia...„ Prsteň, prsteň je, nie, bol zo zlata a rubínov. Má cenu vyše 8 000,- ako mi neustále prízvukoval otec. Bol to despota, tyran, preto som od neho ušla“, hovorila tichúčko, šepkala, tak aby to počul len on, „lenže to nebol prsteň, to bola spomienka, na mamu, na to ako sme spolu šantili, varili, smiali sa, na ňu celú. Pamätám sa na deň, keď mi ho dala a povedala, že ona ho dostala od svojej mamy a ja ho mám dať svojej ...“, nedopovedala to, lebo sa rozplakala. Nie hystericky, ale na počudavanie celkom pokojne.Objal ju. Na chvíľu sa mi naskytol krásny pohľad na zúfalstvo. Irónia, že? Dvaja mladí ľudia sa objímali na zemi ako milenci z obrazov. Až na zopár detailov, obaja boli rozcitlivení jedinečnosťou okamihu, hnevom, chladom, špinou, svojím spôbom boli voňaví, milujúci aj milovaní. Bola to neuveriteľná chvíľa, ako Rómeo a Júlia o pár storočí neskôr medzi krysami a odpadkami. Okolo nich prebehla čierna mačka, rýchlo a nenásilne. Potom ju vzal na ruky, ani čo by bola handrová bábika a vykročili tým smerom. V tej chvíli začalo pršať, pomaly, bol to taký ten jemnučký letný dáždik, čo vás ledva zmočí šaty. Visela mu v rukách ako korisť, chudé ruky si ešte zachovali čosi z niekdajšej elegancie a vehementne sa zviehli smerom k zemi, akoby nezávisle od ostatného tela. Držal hlavu hore a kto by nevidel predchádzajúcu scénku, povedal by, že ju nesie ako predátor, nenásitný, pažravý a jemnou dávkou hrdinstva. Všade vládlo ticho, ktoré narušoval len svoju chôdzou po vznikajúcich mláčkach a občasný vzdych ženy, ktorá nevedela o okolitom svete. Zopár minút ju niesol bez slova a až keď zabočil do tmavej špinavej uličky zavzdychala.„Pusti ma, ja sama“, povedala slabo, ale s neuveriteľnou ozvenou.„Nie“, povedal a ani na ňu nepozrel. Hľadel rovno pred seba.Chvíľu kráčal s pukotajúcim vetvičkmi pod nohami a došiel na kraj lesa. Dážd sa začal stupňovať. Až teraz bolo vidno, kam ju niesol. Bola to rozostavaná stavba, jediná široko- ďaleko, kde- tu chýbala omietka, o farbe ani nechyrovať. Na počudovanie tento dom nevyzeral zanedbaný, za oknami sa črtalo čosi ako záclony, s trochou fantázie sa dalo hovoriť aj o záhradke pri dome a vonku sa na provizórnom vešiaku stlčeného z neohobľovaného dreva sušilo prádlo. Bola tam dokonca aj schránka s menom, lenže to bolo nečitateľné. Hoci tam bolo aj čosi ako plot, mohol pokojne prejsť krížom cez trávnik, no on to obišiel veľký oblúkom a šiel po najviac vychodenom kúsku zeme. Prišiel k bočnému vchodu do domu, na ktorom chýbalo jedno krídlo dverí a vošiel.Položil ju na pohovku a kamsi sa vytratil. Ona sa zatiaľ pomrvila a skrútila sa do klbka. O chvíľočku prišiel s dekou a pohárom vody. Posadil ju a postaral sa, aby pohár vypila do dna. Potom ju poriadne pozakrýval dekou. Otočila sa na bok. Nejakým veľkým hrubým kusom látky zakryl chýbajúcu časť dverí, hoci nemyslím, že to veľmi pomohlo... neviem ako tu chcú vydržať v zime. Vyzliekol si sveter a ostal len v tričku. Ľahol si a zozadu sa k nej pritúlil. Začal vyčínať vietor a strhla sa búrka. Stromy sa kľaňali až k zemi a vzdávali tak hold svojej stvoriteľke. Ich listy spolu s trávou a poletujúcimi papiermi vytvárali akúsi operu pani prírody, trochu desivú a trochu netrpezlivú.Zdalo sa, že ich to nevyrušovalo. Asi už zaspali. Bolo krásne pozorovať ten koniec. Od hádky cez skleslosť až po zmierenie. Skončilo to dobre. Alebo ani nie? Ráno sa zobudia v objatí a budú mať jeden druhého. Potom uvidí na stolíku peniaze a nastane kruté prebudenie do reality. Majú peniaze, ale stratila jediný kúsok minulosti, ktorý stál zato. Jediný kúsok, na ktorý rada spomína a ktorý jej bol drahý. Všade sama irónia a protirečenie. Je rada, že majú peniaze, ale za akú cenu? Verila mu, aj mu verí, ale týmto ju sklamal. Pochádza z bohatej rodiny a teraz sa jej 3 000 korún zdá ako veľký majetok. Každá minca má dve strany a kým sa každý z nás nenaučí, ktorá ja pre ňho tá lepšia, budeme ju musieť držať na hrane. Alebo sa musíme zmieriť s tým tá lepšia strana je tam hore a my ležíme pod tou druhou, možno horšou, možno len inou. A kým sa dostaneme tam hore, to chvíľu potrvá, chýbajú nám skúsenosti, možnosti, blízky človek a možno aj peniaze...Každému z nás niečo chýba a budeme to hľadať celý život...niektorý to už možno našli, iný ešte hľadajú. Nebuďte sebci a pomôžte iným nájsť časť seba...